O meste
Ing. Dušan Hrnčiřík
Pán Ing. Dušan Hrnčiřík bol úspešný ekonóm a dlhoročný popredný predstaviteľ koncernu Chirana, publicista i mestský kronikár Starej Turej. Takmer celý svoj život spojil s rozvojom významného závodu Chirana a zároveň s rozvojom Starej Turej. Okrem celoživotného nasadenia na ekonomickom poli sa dlhé roky aktívne zapájal aj do spoločenského, kultúrneho a športového diania. Ing. Dušan Hrnčiřík sa narodil XXX v Nitre, desať rokov po vzniku Československa, ako druhý z troch synov. Pochádza zo zmiešaného česko-slovenského manželstva. Obidvoch rodičov, ktorí sa zosobášili v roku 1925, „spojila“ firma Baťa, kde bol budúci otec Dušana od roku 1919 vo firemnej predajni obuvi v Nitre jej vedúcim a budúca matka pokladníčkou a predavačkou. Rodina často menila miesta pobytu v súvislosti s rozširovaním baťovskej predajnej siete na Slovensku. Pôsobili v Kremnici, Piešťanoch, Trnave, až sa v roku 1932 presťahovali na Moravu do Zlína. Tam Baťa povolal Eduarda Hrnčiříka do svojej centrály. Po rozpade ČSR a vzniku vojnového Slovenského štátu sa rodina v rokoch 1939 – 40 vrátila na Slovensko, kde bol Eduard Hrnčiřík poverený výstavbou a riadením novej Baťovej továrne v Šimonovanoch, neskorších Baťovanoch, v súčasnosti v Partizánskom, ako námestník podnikového riaditeľa. Ako československý vlastenec a popredný predstaviteľ spoločnosti Baťa na Slovensku podporoval otec pána Hrnčiříka obnovu predvojnovej ČSR.
V regióne Hornej Nitry sa zúčastnil Slovenského národného povstania. V čase jeho príprav ako člen občianskeho odboja zabezpečoval materiálne (najmä vojenskou obuvou) a finančne vybavenie partizánskeho hnutia a armády. Bol údajne aj členom ilegálnej a neskôr partizánskej skupiny Pavel. Aj z tohto dôvodu sa ocitol na nemeckej listine hľadaných osôb. Po potlačení SNP nemeckými vojskami sa ukrýval v lesoch v okolí Banskej Bystrice a potom v priestoroch predajne firmy Baťa vo Zvolene. Údajne na základe zrady v novembri 1944 ho zajali vo Zvolene, potom ho gestapo väznilo a mučilo a napokon ho ako 50-ročného zavraždili, pravdepodobne v blízkej Kremničke. Zásluhy Eduarda Hrnčiříka v odboji boli ocenené štátnymi vyznamenaniami in memoriam „Československý vojnový kríž 1939“ a „Rád Slovenského národného povstania I. triedy“. Matka Dušana Hrnčiříka, ako pozostalá, dostala v roku 1949 osvedčenie ministerstva národnej obrany o tom, že jej manžel bol „účastníkom národného boja za oslobodenie“. Na znak úcty sa jeho meno nachádza na viacerých pamätníkoch účastníkov odboja v ČR a SR (Fryšták, Zlín, Partizánske). V Partizánskom nesie dodnes jedna z ulíc mesta jeho meno. Rodinné peripetie a otcov tragický osud poznačili aj život jeho syna, Dušana Hrnčiříka. Otcov zámer, ktorý si aj jeho syn osvojil, bol od začiatku jasný: bude jeho pokračovateľom vo firme Baťa. Ten sa však napokon vzhľadom na neskoršie spoločenské zmeny a nástup komunizmu neuskutočnil. Základnú školu (vtedy tzv. obecnú a inojazyčnú meštiansku) vychodil v Zlíne v rokoch 1935 – 1942. Posledné dva roky, to už bolo za Protektorátu Čechy a Morava, býval u príbuzných, keďže zvyšok rodiny bol už na Slovensku. V roku 1942 prišiel na Slovensko a pokračoval v stredoškolskom štúdiu na obchodnej akadémii v Turčianskom Sv. Martine. Tu pôsobil až do vypuknutia Povstania. Počas týchto rokov pri rozbitom moste cez Hron neďaleko Ľubietovej mladého Dušana Hrnčiříka, jeho mamu a dvoch bratov zadržali nemeckí vojaci a odviezli na nákladnom aute do zberného zajateckého tábora, ktorý bol v ľudovej škole v Slovenskej Ľupči. Tam držali Dušana a jeho brata Milana, vtedy sedemnásťročného. Podľa Nemcov patrili do kategórie „mužov“. Mamu a dvanásťročného Ivana prepustili. Odtiaľ sa Dušanovi podarilo krátko po zadržaní ujsť cez malé záchodové okienko. Niektorí, ktorí boli vtedy spolu s ním zajatí, sa však už domov nikdy nevrátili. Po potlačení Povstania sa zvyšok rodiny, ktorý sa predtým skrýval na povstaleckom území, presťahoval do Nitry. Tam zažili koniec vojny a príchod sovietskej armády.
Pán Dušan Hrnčiřík v štúdiu pokračoval na obchodnej akadémii v Nitre, kde v roku 1946 zmaturoval. V rokoch 1946 – 1950 pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole obchodnej (terajšia Ekonomická univerzita) v Bratislave, kde bol v roku 1950 promovaný ako inžinier ekonómie. Krátko pred ukončením štúdia dostal tzv. umiestenku do zamestnania v národnom podniku Presná mechanika v Starej Turej. Tam aj s nevôľou nastúpil 1. augusta 1950, vtedy len ako tretí zamestnanec s vysokoškolským vzdelaním. Konečné rozhodnutie Ing. Dušana Hrnčiříka zostať v Starej Turej napokon ovplyvnili také faktory, akými boli zaujímavá práca v dynamicky sa rozvíjajúcom podniku, jeho progresívne vedenie na čele s jeho riaditeľom Ing. Miroslavom Nerádom, dlhodobá stratégia podniku so zameraním na atraktívne výrobné odbory – meraciu a zdravotnícku techniku, ústretový kolektív spolupracovníkov, postupný rozvoj mesta a jeho infraštruktúry. Naviac, aj okolitá príroda, ponúkajúca široké rekreačné vyžitie, a v neposlednom rade i pohotové riešenie jeho bytovej otázky zo strany zamestnávateľa ešte pred uzavretím manželstva v roku 1957. V podniku pôsobil Ing. Dušan Hrnčiřík vo viacerých funkciách na ekonomickom a obchodnom úseku. V apríli 1958 boli v rámci vnútornej reorganizácie podniku všetky hlavné ekonomické funkcie podniku spojené do novovytvoreného ekonomického úseku na čele s ekonomickým námestníkom riaditeľa. Na tento post ho vymenovali ako 29-ročného a v tejto funkcii bol až do dôchodku. Bol jedným z najbližších spolupracovníkov strojcu vtedajších mimoriadnych úspechov Chirany, bývalého generálneho riaditeľa Ing. Miroslava Neráda, ktorý v ňom mal „svojho“ človeka v spojení slovenských a českých podnikov v odbore zdravotníckej techniky a s tým súvisiacej delimitácii a zložitom prevode výrobných programov z českých krajín na Slovensko, opierajúcom sa o vtedajší štátny program industrializácie Slovenska. Ing. Hrnčiřík sa podieľal na rozvíjaní medzinárodnej spolupráce v rámci krajín bývalej RVHP, medzi ktorými mala Chirana dominantné postavenie. Bol stúpencom a realizátorom ekonomických reforiem a progresívnych foriem riadenia - pravda, v rámci limitov vtedajšieho systému centrálneho riadenia národného hospodárstva. Samozrejme, že spolu s rozvojom podniku Chirana rástlo a menilo sa pozitívne aj jeho sídlo – obec a neskôr mesto Stará Turá s jeho infraštruktúrou. Aj v tejto oblasti sa Ing. Hrnčiřík spolupodieľal najmä na zabezpečovaní finančných zdrojov pre vybrané projekty a aktivity. Aj cez jeho mimoriadne angažovaný a zodpovedný prístup mohli vyrásť v Starej Turej športový štadión (v tej dobe jeden z najmodernejších športových areálov na Slovensku), rekreačné stredisko PKO Dubník, Dom odborov, poliklinika a ďalšie iné, ktoré dodnes slúžia obyvateľom mesta. Do diania mesta sa však zapájal aj aktívne. V 50 rokoch minulého storočia bol činný nielen v športovej oblasti, ale aj na poli kultúrno-spoločenských podujatí. Známe sú jeho výstupy ako moderátora, či konferenciera v estrádach, varietných či kabaretných vystúpeniach a programoch, ktoré boli v tých časoch v Starej Turej mimoriadne populárne a zapĺňali do posledného miesta veľkú sálu vtedajšieho Domu odborov.
Ako dôchodca, ešte niekoľko rokov využíval svoje dlhoročné skúsenosti a venoval sa poradenskej činnosti v oblasti ekonomiky a organizácie riadenia, a to jednak vo svojom bývalom podniku, resp. v jeho nástupníckych subjektoch, a jednak ako externista v niektorých iných podnikoch na Slovensku a v Česku. Rodinný pôvod Dušana Hrnčiříka, jeho zázemie, život, jeho priateľské a rodinné vzťahy v obidvoch častiach bývalého spoločného štátu a v neposlednom rade aj dlhoročná vedúca hospodárska funkcia vo vedení celoštátnej československej výrobno-hospodárskej jednotky poznačili aj jeho chápanie česko-slovenskej vzájomnosti ako neodmysliteľného fenoménu našej histórie, súčasnosti i budúcnosti. Len veľmi ťažko sa vyrovnával s rozdelením spoločného štátu Čechov a Slovákov. Po päťdesiatich rokoch od vojny zažil opäť protičeské nálady. No i v podmienkach samostatného Slovenska sa usiloval podporovať rozvoj vzájomného porozumenia. Je preto zrejmé, že pravidelne každý rok navštevoval a zároveň bol aj hrdým propagátorom slávností bratstva Čechov a Slovákov na Veľkej Javorine. Oporou v živote bolo Ing. Hrnčiříkovi rodinné zázemie. V roku 1957 sa oženil s Vlastou, rodenou Macejkovou, z Piešťan, ktorá bola v tom čase sudkyňou Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom, neskôr verejnou notárkou v Myjave a napokon vedúcou právničkou koncernového podniku Chirana v Starej Turej. Má dve deti, syna Dušana a dcéru Vlastu. Aj keď nepochádzal pán Ing. Dušan Hrnčiřík zo Starej Turej, zamiloval si toto mesto a jeho nádherné okolie. Rád sa túlal po okolí ako turista, neskôr aj ako vášnivý cyklista. Svoj vrúcny vzťah k tomuto mestu a kraju posilňoval cez svoju milovanú chalupu na kopaniciach Lazy. Bol jej hrdým majiteľom so všetkým, čo pravý chalupár cíti a vníma. Povestnými boli najmä jeho cyklotúry, ktorým sa na zaslúženom odpočinku úplne oddal a so svojimi vernými súputníkmi prebrázdil bližšie i vzdialenejšie okolie. Najvzácnejším rysom a charakteristickou črtou Ing. Dušana Hrnčiříka bola jeho výnimočná dávka tolerancie, empatie a slušnosti. Bol to elegán a džentlmen v pravom slova zmysle. Tieto rysy si uchovával aj v situáciách, keď sa jeho názory a vnímanie reality zásadne odlišovali od jeho oponentov. Práve týmito vlastnosťami bola utkaná jeho neuveriteľne silná charizma. Za svoje celoživotné dielo získal Ing. Dušan Hrnčiřík v roku 2012 ocenenie Významná osobnosť Starej Turej a v roku 2020 prestížny titul Významná osobnosť Podjavoriny. Ing. Dušan Hrnčiřík zomrel vo veku 93 rokov.
