O meste
Iľja Danielovič Dibrov (rok 1951 in memoriam)
Iľja Danielovič Dibrov
(20.7.1891 Oleksandrija, Ukrajina – 13.10.1944 hrebeň Bielych Karpát)
podplukovník Sovietskej armády, účastník a organizátor partizánskeho hnutia na Slovensku; v roku 1951 mu bolo udelené Čestné občianstvo in memoriam
Pracoval ako baník, v mladosti zažil represiu cárskeho režimu za účasť v revolučnom hnutí. V ruskej občianskej vojne ho vysielali do tyla nepriateľských jednotiek bielogvardejského generála Antona I. Denikina. Po vojne zostal najprv pôsobiť v Červenej armáde, potom ako hospodársky pracovník. Po napadnutí Sovietskeho zväzu nemeckými nacistami pôsobil znovu v tyle nepriateľskej armády ako partizánsky organizátor. V rokoch 1943 a 1944 ako veliteľ partizánskeho zväzku Vorošilov zaznamenal viaceré úspechy. Po oslobodení Ukrajiny ho preradili za učiteľa v partizánskej škole v Kyjeve. Na prelome júla a augusta 1944 požiadal Ústredný štáb partizánskych hnutí v Kyjeve, aby sa mohol zapojiť do Slovenského národného povstania. Ako veliteľ 21-členného leteckého výsadku ho v noci z 15. na 16. septembra vysadili pri Žabokrekoch neďaleko Turčianskeho sv. Martina. Dostali za úlohu zorganizovať partizánske hnutie v okolí Trenčína západne od rieky Váh v oblasti Malých a Bielych Karpát a Javorníkov.
Po prechode cez Malú Fatru a Váh do určeného regiónu 6. októbra vznikla spolu s ďalšími ozbrojenými odbojovými skupinami Druhá československá partizánska brigáda J. V. Stalina zložená z desiatich oddielov, vrátane oddielu Hurban s operačným priestorom Javorina, na čele ktorého stál Miloš Uher. Veliteľom brigády sa stal pplk. Dibrova, náčelníkom štábu Jozef Brunovský. Celá brigáda mala takmer 1 600 príslušníkov, z toho približne 500 ozbrojených chlapov. Jej veliteľské stanovište spadalo práve do hôr javorinského regiónu. Šéflekár oddielu Hurban Bedřich Placák o Dibrovovi napísal o. i. nasledovné: „Vynikající byl Dibrov nejen jako velitel, ale především jako člověk…“ Tento názor bol všeobecný. Hoci Dibrova pôsobil na území pod Javorinou len krátko, spomienky na neho boli veľmi pozitívne. Ľudia ho rešpektovali a oslovovali familiárne „baťko“.
Žiaľ už 13. októbra 1944 bol počas presunu na bošácke kopanice zastrelený neznámym páchateľom. Dibrovu jeho spolubojovníci provizórne pochovali na kopaniciach Španie. Po vojne boli jeho pozostatky prevezené do jeho rodného mesta na Ukrajine, in memoriam mu tiež boli udelené viaceré vysoké vojenské vyznamenania. Povýšili ho do generálskej hodnosti Sovietskej aj Československej ľudovej armády. Má postavený pamätník na hrebeni Bielych Karpát i v Starej Turej.
