Menu

Malár Ján

18. máj 2007Ing. Gustáv Rumánek

(1900 - 1992)

Ján Malár (mladší brat generála Augusta Malára) sa narodil 24.10.1900 v rakúskom Itzlingun na trase cesty, kadiaľ chodievali jeho rodičia po hauzírovaní (podomovom obchode), ktorým sa vtedy živilo veľa tunajších rodín.
Vychodil evanjelické gymnázium v maďarskom Šoporni, po vzniku ČSR v roku 1918 prestúpil do učiteľského ústavu v Modre.
Po odvedení v auguste roku 1920 v Novom Meste nad Váhom bol vojakom Horského delostreleckého pluku 201 v Nemeckej Ľupči. O dva mesiace už zasadol do školských lavíc Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. Čerstvý poručík jazdectva bol 1.septembra 1922 pridelený k jazdeckému pluku 3 v Hodoníne. V januári 1928 bol povýšený na podporučíka. Roku 1929 absolvoval polročnú stáž v eskadróne obrnených áut v Michalovciach. V roku 1930 absolvoval automobilový kurz. Po návrate mu velenie pluku udelilo kapitánsku hodnosť. V rok 1935 ho odvelili k pluku 3 do Martina, kde na rok prevzal funkciu technického pobočníka pluku. Roku 1936 ho prevelili na Vysokú školu do Prahy, kde ho v zápätí povýšili na štábneho kapitána. Po nemeckej okupácii Prahy 15.marca 1939 ako dôstojník slovenskej národnosti bol okamžite vyhostený, prihlásil sa na novovzniknutom MNO v Bratislave, ktoré ho povýšilo na na majora v novej slovenskej armáde. V septembri 1940 bol prevelený do Liptovského Mikuláša za veliteľa strediska pre výcvik koní. V auguste 1941 dostal Malár rozkaz k presunu na sovietsko-nemecký front. Na Slovensko sa vrátil už ako podplukovník. V roku 1944 ilegálne Vojenské ústredie SNR na čele s pplk.gšt. J. Golianom vytipovalo za ilegálneho povstaleckého veliteľa v posádke Liptovský Mikuláš práve pplk. Malára. Najdôležitejšiu úlohu počas SNP pplk. Malár zohral v dobe od 9. do 18. septembra, kedy bol ustanovený veliteľom IV. Taktickej skupiny. Pokiaľ z tejto skúšky nevyšiel ako "víťaz" neznamená to, že nevyvinul ohromné úsilie, aby zamedzil nepriaznivému vývoju udalostí na hornej Nitre. V bojoch bol zranený. Čoskoro sa však hlásil na štábe 1.čs.armády na Slovensku ohľadne nového zaradenia. Stal sa veliteľom strediska výcviku koní. V dobe generálnej ofenzívy fašistov sa jednotka stiahla a ukončila svoju činnosť. Ustúpili do Nízkych Tatier. Pplk. Malár bol už 29. októbra zajatý nepriateľom v priestore Veľkej Chochule na Prašivej. Až do konca vojny bol vo fašistickom zajatí. Spoločne s ďalšími dôstojníkmi bol 26.januára až 1.februára 1945 prevezený nákladným vlakom do tábora pre dôstojníkov Altenburg v Nemecku, kde ho 15.apríla s ďalšími 360 zajatcami oslobodili americké jednotky. Do Bratislavy sa vrátil 6.júna a hneď na druhý deň ho prijímaci akomisia SNR prijala do československej armády. V tomto období boli vojenské zásluhy pplk. Malára náležite cenené. V roku 1946 dostal Československý vojnový kríž 1939, Rad SNP 1.triedy a Za zásluhy 1.stupňa. 2.apríla 1946 ho povýšili na plukovníka.
Časom sa postavenie plk. tank. J. Malára, podobne ako aj iných povstaleckých veliteľov začalo zhoršovať. Dňom 15.augusta 1948 bol preložený za inštruktora brannej výchovy vojenskej oblasti 4. Ako dôstojník, ktorý údajne zastával apolitické názory v armáde, bol zbavený aj tejto funkcie a 15.novembra 1948 bol preložený k posádkovému veliteľstvu v Bratislave. Dňa 10.januára 1950 bol zaistený a na základe vykonštruovaných obvinení dva roky väznený. Prvým májom 1950 bol pozbavený vojenskej hodnosti. Po prepustení pracoval sedem rokov ako robotník a technický úradník. V roku 1958 v súvislosti s procesom proti Dr. Karvašovi a spol. bol Malár znovu stíhaný a odsúdený na 9 rokov. Po amnestii 1960 pracoval vo Zväze invalidov ako elektroinštalatér. Svojej rehabilitácie sa však dočkal až ako dôchodca. Ján Malár zomrel 6.februára 1992 a jeho telesné pozostatky boli spopolnené v bratislavskom krematóriu.

Staroturanský spravodajca č. 10 - október 1999, str. 12-13

Ján Malár patril k slovenským dôstojníkom, ktorí boli zapojení do vojenských príprav SNP a po jeho vypuknutí mali plniť dôležité úlohy vo svojich posádkach. Ako sa Ján Malár zhostil tejto úlohy, vyplýva z ďalšieho. V jeho vojenskej kariére môžeme pozorovať úspechy aj neľútostné zvraty a prehry. Preto bude istotne zaujímavé a poučné priblížiť si jeho životné osudy.
Rodičovský domček mali Malárovci v Starej Turej, ale Ján Malár sa narodil 24.októbra 1900 v rakúskom Itzlingu. Vyrastal v chudobných podmienkach. Napriek tomu, že stratil otca, keď mal 13 rokov, vychodil evanjelické gymnázium v maďarskom Šoproni. Po vzniku ČSR v roku 1918 prestúpil do učiteľského ústavu v Modre, kde o rok zložil skúšku dospelosti, teraz už samozrejme v materinskom jazyku. Po odvedení v auguste r. 1920 v Novom Meste nad Váhom prvý raz obliekol vojenskú uniformu 12.októbra 1920 ako vojak Horského delostreleckého pluku 201 v Nemeckej Ľupči. O dva mesiace už zasadol do školských lavíc Vojenskej akadémei v Hraniciach na Morave, ktorú o dva roky ukončil s prospechom veľmi dobrým. Čerstvý poručík jazdectva bol 1.septembra 1922 pridelený k jazdeckému pluku 3 (pluk Svatopluka Knížete Velkomoravského) do Hodonína. Tento pluk sa mu stal na dlhé roky druhým domovom, kde pomaličky stúpal po stupienkoch vojenskej hierarchie. V prvom roku služby absolvoval aplikačný kurz v jazdeckom učilišti v Hodoníne, v druhom roku velil čate 3.eskadróny v Komárne. Mladý dôstojník sa od počiatku osvedčil, jeho nadriadení ho hodnotili ako veľmi chápavého, vážneho a svedomitého veliteľa. V treťom roku služby ho poslali na polročný aplikačný kurz pre dôstojníkov telegrafického vojska do Kutnej Hory. Nadriadení skoro postrehli, že nová funkcia veliteľa spojovacej čaty v Hurbanove Malárovi nesadla, a tak v ďalších rokoch striedal rôzne nižšie funkcie v pluku. Velil čate v technickej eskadróne v Komárne. Po dvojmesačnom guľometnom kurze pre mladších dôstojníkov v roku 1926v Prostějove ho preradili ku guľometnej eskadróne v Komárne, neskoršie k jazdeckej eskadróne v Lučenci, kde ho v januári 1928 povýšili na nadporučíka. V ďalších rokoch velil čate cyklistickej eskadróny v Nových Zámkoch. Ďalší vývin npor. Malára bol podmienený jeho polročnou stážou v eskadróne obrnených áut roku 1929 v Miloviciach. Vrátil sa síce späť ku svojej čate, ale už o 4 mesiace, t.j. v prvej polovici roku 1930 ho pluk vyslal do Prahy, kde úspešne absolvoval automobilový kurz. Po návrate mu velenie pluku síce udelilo kapitánsku hodnosť, ale nechalo ho v pôvodnej funkcii bez ohľadu na to, že ho hodnotilo ako veľmi schopného dôstojníka. Za podstatnejšiu zmenu v živote Malára možno považovať 15.september 1933, kedy ho ustanovili veliteľom čaty v 3. eskadróne obrnených áut v Bratislave, neskoršie za zástupcu veliteľa jednotky a cvičiteľa práporu. Pri autách však nezabudol na svoju záľubu a vo voľnom čase pestoval jazdecký šport.
Po 13 rokoch sa rozlúčil so svojím prvým plukom a 15.septembra 1935 ho odvelili k pluku útočnej vozby 3 do Martina, kde na rok prevzal funkciu technického pobočníka pluku. Tu prejavil svoje organizačné a technické znalosti, vďaka čomu ho roku 1936 prevelili na Vysokú školu válečnú do Prahy, kde ho vzápätí povýšili na štábneho kapitána. Tu sa stal výborným a svedomitým učiteľom jazdy, maďarčiny a všeobecnej literatúry. Preto je len samozrejmé, že velenie školy mu 20.septembra toho istého roku povolilo sobáš s Martou Hruškovou, snúbenicou českej národnosti, ktorá mu za rok dala prvého syna Dušana. Velenie školy postrehlo, že v osobe Malára má energického a veľmi inteligentného dôstojníka a začiatkom roku 1938, teda v dobe, kedy sa čoraz zreteľnejšie ukazovalo ohrozenie republiky nemeckým fašizmom, zverilo mu funkciu veliteľa pomocnej eskadróny školy.
Po nemeckej okupácii Prahy 15.marca 1939 ako dôstojník slovenskej národnosti bol okamžite vyhostený, prihlásil sa na novovzniknutom MNO v Bratislave, ktoré ho povýšilo na majora v novej slovenskej armáde. Najskôr ho nechali mesiac veliť vojenskému žrebčincu v Horných Motešovciach, ďalší mesiac jazdeckému práporu v Humennom. Nakoniec sa od 15.mája 1939 načas ustálil vo funkcii veliteľa jazdeckého priezvedného oddielu III v Michalovciach, spadajúceho pod 3.divíziu v Prešove.
Tým sa odstal do podriadenosti svojho brata plk. Gšt. A. Malára, ktorý velil tejto divízii (neskoršie ho vymenil gen. Pulanich). Keď slovenská armáda asistovala Wehrmachtu v ťažení proti Poľsku, nezostal stranou ani oddiel mjr. Malára. V dňoch 17.a 20.septembra 1939 sa musel zúčastniť na vyčisťovacej akcii na poľskom území. Napriek tomu, že mjr. Malár musel plniť rozkazy svojich nadriadených , vnútri svojho srdca zostal československým dôstojníkom.
Mohlo by sa zdať, že pri kritickom nedostatku vyšších dôstojníkov v slovenskej armáde skúsený major Malár bude mať služobný postup ľahký, lenže skutočnosť bola iná. Jeho osobné postavenie vo fašizujúcom sa prostredí slovenského štátu bolo - ako sa zdá - determinované dvomi okolnosťami: a) Malár sa neskrýval svojimi protiľudáckymi názormi; b) v jeho kádrových materiáloch ktosi červenou ceruzkou podčiarkol, že jeho manželka je neárijského pôvodu. Zrejme z týchto dôvodov ktosi zariadil, že major Malár natrvalo uviazol na menej významnej funkcii. 30.septembra 1940 bol prevelený do Liptovského Miuláša za veliteľa strediska pre výcvik remont (výcvik koní), kde sa mu o rok narodil druhý syn Branislav. Napadnutie Sovietskeho zväzu fašistickým Nemeckom, ku ktorému sa pripojilo aj Slovensko, viedlo k tomu, že už 28.augusta 1941 dostal Malár rozkaz k presunu na sovietsko-nemecký front k Rýchlej divízii s určením za veliteľa priezvedného oddielu. Na Slovensko sa vrátil už ako podplukovník 31.marca 1942 a zaujal pôvodné meisto. O tri mesiace už dostal nový rozkaz k odchodu na front, tentoraz ako rpednosta remontnej služby v Rýchlej divízii. Veliteľ divízie gen.II.tr. Š. Jurech Malára hodnotil ako dôstojníka, ktorý sa svedomite staral o zásobovanie a mal kamarátsky vzťah k podriadeným. Koncom roku 1942 sa Malár natrvalo vrátil k svojej jednotke do L. Mikuláša.
V roku 1944 ilegálne Vojenské ústredie SNR na čele s pplk. Gšt. J. Golianom hľadalo spoľahlivých antifašistov v armáde pre plánované protifašistické povstanie. V posádke Liptovský Mikuláš si za ilegálneho povstaleckého veliteľa vytipovali práve pplk. Malára, čo nebola zlá voľba. Aké prijal konkrétne opatrenia pre prípravu povstania, nepodarilo sa nám zistiť. Z hľadiska svojho tajného poslania však bolo nešťastné, že práve v období pred vzikom SNP od 23.júla do 25.augusta 1944 bol Malár odvelený do Trenčianskych Teplíc v súvislosti s vybavovaním nákupu koní v Záhrebe a iných záležitostí. Po jeho návrate k posádke mali udalosti veľmi rýchly spád, miestne povstanie v Liptovskom Mikuláši sa rozvinulo 28.augusta. Povstalecká akcia sa v m este rozvíjala zložito, no stredisko pre výcvik remont pod velením pplk.Malára sa pridalo na stranu povstalcov a zúčastnilo sa prvých obranných bojov proti nemeckým jednotkám nastupujúcim z východu. Sám pplk. Malár na viacerých miestach riadil obranné akcie v prvom týždni SNP. Evakuáciu Liptova Malár uskutočňoval na priamy rozkaz pplk.pech. Ladislava Bodického, ktorý bol menovaný veliteľom Vojenskej obrannej oblasti 2 so sídlom v Liptovskom Mikuláši. 5.septembra pplk. Malár svoju jednotku premiestnil do Liptovskej Osady.
Najdôležitejšiu úlohu počas SNP pplk. Malár zohral v dobe od 9.do 18.septembra, kedy bol ustanovený veliteľom IV.tsktickej skupiny. Velil skupine v najkritickejšom období, ktoré sa stalo nemilosrdnou previerkou jeho vojenských kvalít. Pokiaľ z tejto skúšky nevyšiel ako "víťaz" neznamená to, že nevyvinul ohromné úsilie, aby zamedzil nepriaznivému vývoju udalostí na hornej Nitre. Práve toho dňa, keď prišiel na front vymeniť zajatého kpt.pech.A.Weinholda, dovtedajšia obrana povstalcov v priestore Baťovian sa zrútila pod útokmi bojovej skupiny SS Schill. Pplk. Malár prevzal velenie úseku 10.septembra od kpt.pech.G.Neštiaka, ktorý sa zachránil zo štábu Weinholda a stal sa Malárovi najbližším dôstojníkom, ktorý v sebe kumuloval niekoľko štábnych funkcií dokopy. S pomocou vojenských a četnických hliadok podchytávali vojakov, ktorí sa po ústupe do Oslian rozutekali po okolitých lesoch. V priebehu 9.a10.septembra sa síce podarilo obsadiť údolie rieky Nitry severne od Oslian dvomi rotami, ale ich bojová hodnota po predošlých bojoch bola mizivá. Len o niečo lepšia bola situácia v dvoch rotách na druhom úseku v údolí Nitrice východne od Novák, kde sa zachovali aj dve delostrelecké batérie pod velením kpt.del. J. Malára, ktorý bol zhodou náhod nielen menovcom, ale aj bratrancom veliteľa skupiny. Z ďalších zbraní mal pplk. Malár k dispozícii už len dva mínomety kalibru 80 mm na južnom okraji Zemianskych Kostolian a od 11.septembra aj 3 ľahké tanky.
Proti IV.taktickej skupine nestál nepriateľ, ktorý by mal výraznú početnú prevahu, ale pomer síl na bojisku bol daný technickou prevahou fašistov, ktorí tu mali obrnenú techniku, množstvo mínometov a leteckú podporu z piešťanského letiska. Dobrá bojová morálka nemeckých vojakov ostro kontrastovala s morálne otrasenými zbytkami pôvodnej skupiny kpt.Weinholda. Pplk. Malár vedel, že s týmito silami nemôže úspešne ubrániť hornú Nitru. Horko-ťažko sa darilo udržať vojakov v zákopoch, lebo ich nemal kým vystriedať. Stačil jediný letecký nálet 11.septembra ráno v údolí Nitry a vojaci sa rozutekali znovu po širokom okolí a bolo ich nutné osvedčeným spôsobom späť naháňať do obranných postavení. Generál J.Golian síce poslal na hornú Nitru na pomoc frontu jeden partizánsky prápor z brigády kpt. Jána Nálepku, ale tento sa do jednotky pplk.Malára nezačlenil, respektíve nestačil začleniť. Partizánsky prápor sa síce na hornú Nitru 12.septembra presunul, ale jeho veliteľ sa s pplk. Malárom vôbec nestretol, čo zrejme spôsobil rýchly vývoj situácie. 12.septembra zaútočila jedna rota Schill s podporou tankov proti obrane v údolí Nitrice a zničila rotu Kolník a delostreleckú batériu por.Rosinského. zvyšky obrancov ustúpili do Novák, kde ich nepriateľ už neprenasledoval. Ďalší deň sa obrana hornej Nitry celkom zrútila. Nepriateľský útok v údolí Nitry vojaci s podporou partizánov odrážali len v dopoľudňajších hodinách, potom nasledoval už chaotický ústup smerom na Nováky a Prievidzu. V tejto bezvýchodiskovej situácii sa pplk. Malár snažil zachrániť, čo sa dalo. Keď fašisti prenikli do Novák, na poslednú chvíľu sa odtiaľ s autami stiahol do Koša. Tu vydal rozkaz kpt.del.Malárovi, aby na mieste organizoval ústupové postavenie s cieľom získať čas na novú obranu. V Koši sa však podarilo zachytiť len niekoľkým družstvám, ktoré tu vydržali len do večerného príchodu útočiacich tankov.
Pplk.Malár tento vývoj predpovedal a už v predstihu nechal budovať nové pásmo obrany južne od Prievidze za pomoci zaistených miestnych Nemcov pod dozorom ženijných dôstojníkov na čele s miestnym dobrovoľníkom kpt.v zál. Bradáčom. Za veliteľa tohto obranného úseku určil kpt. Neštiaka, lenže tento ho nemal kým obsadiť. Preto veliteľ taktickej skupiny podrobne oboznámil so situáciou náčelníka štábu 1.čs.armády na Slovensku majora gšt.J.Noska. Na základe tohto bol presunutý k IV.taktickej skupine z Banskej Bystrice peší prápor (bez dôstojníkov) a boli sľúbené ďalšie posily. Kým mohla pomoc na front doraziť, jednotky Schill 14.septembra pomerne ľahko vyvrátili veľmislabú obranu pri Prievidzi a mesto obsadili. Obrancovia ustúpili na východné svahy nad Prievidzou, kde Malár veliteľom novej obrany určil kpt.Bradáča, ktorý bol súčasne určený veliteľom prísunového práporu. Sám pplk. Malár dozeral na ústup vlastných trénov z Prievidze, ktoré poslal sčasti k Žiaru nad Hronom, sčasti k Handlovej. Mesto opustil medzi poslednými za večernej prudkej nepriateľskej delostreleckej paľby. Po vydaní nevyhnutných rozkazov sa vybral s kpt. Bradáčom prevziať peší prápor, ktorý bol prisunutý železnicou do Handlovej. Prápor nechal naložiť do áut a okamžite odviesť na front. Ešte v noci 15.septembra o druhej hodine pplk. Malár vyslal jednu rotu na prepad fašistov v Prievidzi. Tento veľmi správny zámer vyhnať odtiaľ nepriateľa skôr ako sa zakope však vinou neskúsených veliteľov nevyšiel a jednotka sa nechala ráno z mesta vytlačiť. Pri jej prenasledovaní však fašisti boli na novom pásme obrany peším práporom odrazení.
Až v tomto období mal pplk. Malár možnosť budovať solídnu, premyslenú obranu vo výhodnom teréne s podporou ťažkých zbraní. V ďalších dvoch dňoch obe strany budovali obranné postavenie a uskutočňovali prieskum. Veliteľ taktickej skupiny vyvíjal neúnavnú činnosť. Od samého začiatku jeho bojov na hornej Nitre fakticky nezriadil pevné veliteľské stnaovište, ale velil zo svojho auta, s ktorým sa premiestňoval a riešil veci na mieste. Vo dne v noci kontroloval jednotlivé obranné čiary. Osobne dozeral na vykladanie a preberanie ďalších zbrojných a intendančných dodávok zo stanice v Handlovej. Vo vyprázdnených vagónoch nechal odsunúť časť nemeckého miestneho obyvateľstva, ktoré z tyla napádalo povstalcov. Rázne zakročil aj proti vlastným vojakom, ktorí zneužívali revolučnú situáciu na obohacovanie, resp. sa dopustili zločinov. Ďalší vývoj udalostí pplk. Malárovi nedoprial, aby rozvinul svoje veliteľské schopnosti. 17.septembra fašisti obnovili útočnú činnosť z Prievidze pozdĺž cesty smerom na Handlovú. Malár, ktorý mal situáciu plne pod kontrolou, osobne riadil ústupový boj predsunutých skupín na nové pásmo obrany. Pri výbuchu granátu sa vodič jeho auta zľakol, havaroval a Malár pri náraze stratil vedomie a bol odsunutý na ošetrovňu do Handlovej. Na základe hlásenia náčelníka štábu kpt.Neštiaka o jeho zranení, štáb 1.čs.armády na Slovensku okamžite poslal k IV. taktickej skupine nového veliteľa plk.pech.Mikuláša Markusa. Medzitým sa Malár do večera prebral z bezvedomia, odovzdal Markusovi funkciu a odobral sa do poľnej nemocnice v Sliači.
Zranenie pplk. Malára našťastie nemalo vážnejšie následky a tak sa čoskoro hlásil na štábe 1.ča.armády na Slovensku ohľadne nového zaradenia. Dostal na starosť doplňovanie armády koňmi a stal sa veliteľom strediska výcviku remont, ktoré bolo od 11.septembra v Selciach, neskoršie od 15.októbra v Kokave nad Rimavicou. V dobe generálnej ofenzívy fašistov sa jednotka stiahla cez Lom nad Rimavicou, cez Ľubietovú a svoju činnosť ukončila ako organická jednotka 26.októbra v Selicach. Ďalší deň pplk. Malár remonty osovzdal na potvrdenie miestnym gazdom. Spoločne s ďalšími ustúpil do Nízkych Tatier. Zatiaľ čo jeho rodina unikla pozornosti fašistov premiestnením do Turca, pplk. Malár bol už 29.oktíbra zajatý nepriateľom v priestore Veľkej Chochule na Prašivej. Až do konca vojny bol vo fašistickom zajatí. Najskôr bol pešo transportovaný do Ružomberka a ďalší deň ho spolu s ostatnými dôstojníkmi previezli do Bratislavy, kde mu odňali hodnosť. Jeho byt bol medzitým úplne vydrancovaný. 13.decembra sústredili v Bratislave 41 zajatých dôstojníkov, vrátane pplk. Malára, vo vojenskej väznici za účelom súdneho stíhania, ale o tri dni neskôr všetkých nákladnými autami eskortovali do zajateckého tábora Kaisersteinbruch, do táborového bloku Stammlager M-XVII-A, kde sa v baraku 11B zišlo 350 slovenských zajatcov. Spoločne s ďalšími dôstojníkmi bol 26.januára až 1.februára 1945 prevezený nákladným vlakom do tábora pre dôstojníkov Altenburg v Nemecku, kde ho 15.apríla s ďalšími 360 zajatcami oslobodili americké jednotky. Do Bratislavy sa vrátil až 6.júna a hneď na druhý deň ho prijímacia komisia SNR prijala do československej armády. V tomto období boli vojenské zásluhy pplk. Malára náležite cenené. V roku 1946 obdržal Československý vojnový kríž 1939, Rad SNP I.triedy a Za zásluhy I.stupňa.
Spočiatku sa zdalo, že pplk. Malár (teraz už tankového vojska) bude mať v novej armáde úspešný postup. Najskôr tri mesiace velil 14.tankovej brigáde v Martine a od 17.októbra 1945 ho ustanovili za veliteľa tankových vojsk Vojenskej oblasti 4 v Bratislave. 2.apríla 1946 ho povýšili na plukovníka. Veliteľ okruhu div.gen.Širica ho hodnotil ako starostlivého, zodpovedného a duševne pružného veliteľa, ktorý sa venuje štúdiu a doporučil ho k ďalšiemu služobnému postupu, no časom sa postavenie plk.tank.J.Malára, podobne ako aj iných povstaleckých veliteľov, začalo zhoršovať. Dňom 15.augusta 1947 bol preložený za inštruktora brannej výchovy vojenskej oblasti 4. Ako dôstojník, ktorý údajne zastával apolitické názory v armáde, bol zbavený aj tejto funkcie a 15.novembra 1948 bol rpeložený k posádkovému veliteľstvu v Bratislave. To najhoršie však ešte malo prísť. Dňa 10.januára 1950 bol zaistený a na základe vykonštruovaných obvinení dva roky väznený.Prvým májom 1950 bol pozbavený vojenskej hodnosti.
Po prepustení pracoval sedem rokov ako robotník a technický úradník. V roku 1958 v súvislosti s procesom proti Dr. Karvašovi a spol. bol Malár znovu stíhaný a odsúdený na 9 rokov. Po amnestii roku 1960 pracoval vo Zväze invalidov ako elektroinštalatér. Svojej rehabilitácie sa však dočkal až ako dôchodca. Aj keď mu nebola vrátená vojenská hodnosť, vo svojej duši zostal tým, čím bol po celý život - dôstojníkom, jazdcom, veliteľom SNP, čestným človekom.

Pavel Wimmer: Zabudnutí velitelia - životné osudy generálov - veliteľov taktických skupín 1.československej armády na Slovensku, Múzeum SNP Banská Bystrica

--------------------------------------------------------------------------------

 

Publikované: 18.5.2007