Vavrovič Ambróz

1903 - 1992)

Ambróz Vavrovič sa narodil 5. decembra 1903 v Starej Turej vo viacpočetnej rodine v "Dolnom Mlýne". Skromne a húževnato sa prebíjal životom. vyučil sa za strojného zámočníka a táto profesia ho predoslala pracovať ako strojvodca na ČSD na trati Veselí nad Moravou - Nové Mesto nad Váhom.
Po rozpade Československa v r. 1939 musel opustiť pracovisko ČSD vo Veselí nad Moravou. Odvtedy začína pomáhať pri zaobstarávaní falošných dokladov tým Čechom a Moravanom, ktorí sa rozhodli opustiť Protektorát cez hranicu so Slovenskom, cez Maďarsko a ďalej balkánskou cestou do krajín protihitlerovskej koalície s cieľom bojovať proti Hitlerovi.
Tlačivá pre uvedené falošné doklady pre vlastencov zadovažoval z tlačiarne Jána Trnovského v Novom Meste nad Váhom a tajne prevážal vlakom na Moravu. Túto činnosť robil dlhé mesiace, v Novom Meste ešte spolupracoval s pánom Martinákom a vo Veselí nad Moravou s MUDr. Hlobilom. V januári 1940 bola však táto sieť prezradená. MUDr. Hlobil sa z koncentráku nevrátil, zostala po ňom na jeho vile oproti veselskej stanici iba pamätná doska. Pre Ambróza Vavroviča bol to signál pre odchod zo Starej Turej. Narýchlo za dramatických okolností uteká cez humno rodného domu, nevedno kam a na ako dlho. Dnes vieme, že to bolo na viac ako šesťdesiat dlhých mesiacov, no jemu vtedy v mysli vírila iba myšlienka skorej záchrany holého života. Pobral sa tou istou cestou, ako išli tí, ktorým dovtedy pomáhal, kupoval si cestovné lístky iba na krátke vzdialenosti, aby na seba neupútal pozornosť. Postupne sa dostáva do Maďarska - do Budapešti. Tu sa po dlhých strastiach a nebezpečenstve podarilo pomocou hesiel nadviazať kontakty s ľuďmi na záchytných bodoch, ktorí pomáhali usmerňovať vlastencov na ceste z Maďarska do Juhoslávie. Dramatický bol prechod hranice týchto štátov, keď sa v noci, brodiac sa do pása v močiaroch, vyhýbal pohraničným hliadkam, pripraveným okamžite strieľať.
Z Juhoslávie cestoval A. Vavrovič Gréckom, v Turecku vstúpil cez Bospor do Ázie, pokračujúc do Sýrie a Libanonu. Tu sa z prístavu Bejrút plavil Stredozemným morom cez Egypt a Alžírsko do Francúzska. Pobyt vo Francúzsku však už osudovo zasahuje do jeho života. Schopní Česi a Slováci sú okamžite nasadzovaní do bojov proti nemeckým jednotkám. Ako príslušník protilietadlového delostrelectva utrpel ťažké zranenie chrbtice a oboch nôh. Za dramatických udalostí pri chaotickom ústupe sa ako-tak jeho spolubojovníkom podarilo naložiť jeho bezvládne telo na loď s uhlím v prístave Marseille. Odtiaľ cez Gibraltár a Atlantický oceán, po plavbe plnej hrozieb od nepriateľských bômb, mín a torpéd, sa šťastlivo dostal do prístavu Plynouth v Južnom Anglicku.
Anglicko v tej dobe prežíva krízu. Po porážke Francúzska zostalo vo vojne samo proti hitlerovskému Nemecku. 13. 5. 1940 nastúpil do úradu ministerského predsedu Winston Churchill. Jeho vládne vyhlásenie bolo neobyčajne stručné. Mimo iného v ňom povedal: "Nemôžem sľúbiť nič, iba krv, drinu, slzy a pot. Čakajú nás veľmi ťažké skúšky. Máme pred sebou dlhé mesiace bojov a utrpení.
V tomto období Briti, hlavne z obáv pred inváziou Nemcov, z prichádzajúcich občanov bývalého Československa urýchlene zostavujú armádny zbor. Ťažko raneného Ambróza Vavroviča prevážajú do zotavovne v Lemingtone, odtiaľ po doliečení odchádza do tábora Československej armády v Cholmondeley Park v grófstve Cheshire v severozápadnom Anglicku, kde si plní svoje vojenské povinnosti. Tu ho zastihol aj koniec vojny a zakrátko na to sa vrátil domov na rodné Slovensko s trvale narušeným zdravím.
Ďalšie životné cesty Ambróza Vavroviča tiež neostávajú bez dramatičnosti. Ani osobné vzťahy z odboja s gen. Liškom či armádnym gen. Klapálkom nič na skutočnosti nemenia. Od samého počiatku odboj v západnej Európe nebol želateľný.
Neskôr sa začínajú represie. Pracoval v železničných depách Vrútky, Leopoldov a Trenčianska Teplá, pri posledných dvoch s dennou dochádzkou zo Starej Turej. Do dôchodku išiel vo veku 63 rokov. Zomrel 11. októbra 1992 po dlhodobej ťažkej chorobe, pochovaný je na ev.a.v. cintoríne v Starej Turej. Ak by sa malo doslovne rešpektovať jeho posledné želanie, ani tento opis vlastenectva prostého človeka, ktorý bol jedným z nás, by sa vlastne nemal uskutočniť.
No my nesmieme zabudnúť!

Staroturanský spravodajca jún 1995, str.9

--------------------------------------------------------------------------------