Hospodársky rozvoj Starej Turej po II. svetovej vojne do r.1989

Po vysokej vojnovej konjunktúre súvisiacej so zavedením a rozširovaním zbrojnej výroby, nasledoval v roku 1945 neúprosný a tvrdý ekonomický pád. Zbrojná výroba sa takmer zastavila. Dôsledky v podobe poklesu počtu zamestnancov bol kruté. Aby sa stav zlepšil a podnik sa dostal v zamestnanosti aspoň na vojnovú úroveň, bolo potrebné vykonať rázne kroky. Tie boli spočiatku čiastočne komplikované v súvislosti vyjasňovaním  vlastníckych vzťahov na základe vydaných prezidentských dekrétov o znárodnení priemyslu. Napokon došlo k znárodneniu priemyslu a obchodu až po tie najmenšie závody a prevádzkarne. Do staroturianskeho podniku bola dosadená tzv. národná správa (Rudolf Hladký, Matěj Hora, Josef Herman a neskôr Ing. Miroslav Nerád). Stalo sa tak k 1.1.1947. Podnik stal sa súčasťou národného podniku Považské strojárne v Považskej Bystrici, ako jeho pobočný závod číslo 40.

Príchod Ing. Miroslava Neráda na Starú Turú z predchádzajúceho pracoviska na Povereníctve na predpokladanú dobu troch mesiacov sa predĺžil. Ostal tu až do svojho úmrtia 28.3.2009. Začínal ako národný správca a neskôr vo funkcii riaditeľa závodu predstavoval začiatok strategického prístupu k riadeniu fabriky. Nové vedenie, v nadväznosti na pôvodnú koncepciu, začalo sa orientovať  na presné strojárstvo, lebo v ňom videlo trhovú perspektívu a potenciál ďalšieho rozvoja. Spočiatku, v záujme zamestnanosti, výrobný sortiment tvoril akúsi zmes rôznorodých výrobkov náhradného programu, ako boli vreckové zapaľovače Lido, rybárske navijáky a blinkery, súčiastky pre bicykle a motocykle, elektro-spojovací materiál, kovový nábytok a niektoré ďalšie, no neskôr  sa začína presádzať strategická línia orientácie na nosné výrobné programy. Po zrušení bývalého Micherovho závodu v Bratislave a v Prahe – Holešoviciach, sa celá výroba vodomerov vrátane montáže presúva do Starej Turej (jej vedúcim bol Karol Salomon). V prvých povojnových rokoch bola zavedená aj výroba textilných vretien, ktorá sa neskôr stala jednou z najefektívnejších, najmä vďaka vysokej kvalite, sériovosti a rentabilite. O jej zavedenie a rozvoj sa zaslúžil jej vedúci, František Heinz, jeden z prvých zamestnancov firmy.  V rámci tejto výroby boli vyvinuté aj špeciálne valčekové ložiská, ktoré nahradili v tom čase obmedzovaný import a stali sa neskôr základom výrobného programu staroturianskym vedením zriadeného nového  pobočného závodu v Skalici v priestoroch bývalej textilky.

Po vodomeroch a núdzových výrobných programoch nastúpili iné, lukratívne odbory, ktoré znamenali rast dynamiky výroby, zamestnanosti a na základe toho i plnenie ambicióznych sociálnych programov, ktoré znamenali neskôr vo svojich dôsledkoch prerod kedysi zaostalej obce na nové, moderné mesto.  Iniciátorom, organizátorom a neúnavným realizátorom týchto procesov bol spolu so svojimi spolupracovníkmi Ing. Miroslav Nerád, ktorý stál na čele podniku 33 rokov (1945-1978). Dosť dlhá doba na to, aby za sebou zanechal nezmazateľnú stopu.   Na svoje začiatky a ďalšie pôsobenie v Starej Turej si v roku 1995 pri príležitosti 60. výročia  vzniku podniku si zaspomínal takto:

V závode ma privítali už predo mnou menovaní národní správcovia, a to Jozef Herman, Rudolf Hladký a Matěj Hora, ktorí ma predstavili niektorým ďalším prítomným vedúcim pracovníkom – Karolovi Salamonovi, Františkovi Himlerovi, prokuristovi Burešovi a účtovníkom Gergelymu a Galbavej. Potom som si prezrel závod. Bol to smutný pohľad.. Už vtedy mi hlavou vŕtala otázka, aký výrobný program voliť. Zachovať zbrojnú výrobu, čo by u nadriadených orgánov bolo prijaté ako samozrejmosť, alebo podujať sa na zložitú cestu konverzie, zavedenie lukratívnej mierovej výroby. Už vtedy som sa rozhodol pre druhú alternatívu z niekoľkých dôvodov.. Zbrojná výroba síce umožňovala rýchle zvýšenie zamestnanosti, neprinášala však so sebou požiadavku na zvýšenie vzdelanosti, kvalifikácie, nároky na výskum, vývoj, technické služby, obchodnú činnosť, infraštrukúru. A to bolo to, čo v tomto kraji pod Javorinou zatiaľ chýbalo a schopní ľudia pre tieto profesie by v Starej Turej nenašli uplatnenie. V Škodových závodoch som sa síce veľa naučil, ale k výrobe zbraní som mal vždy antipatiu. A tu som videl svoju príležitosť vyrábať niečo, čo ľuďom pomáha a nie,  čo ich ničí. 
V roku 1946 sme boli začlenení pod Považské strojárne v Považskej Bystrici. Tamojší riaditeľ Ing. J. Kubík, bol jediným riaditeľom zbrojného podniku, ktorý za vojny pripravil pre podnik mierový program, výrobu motocyklov Manet, hutnú  výrobu, výrobu mliekarenských kanví. Preto s pochopením prijal môj zámer, varoval ma však pred jeho náročnosťou, ale prisľúbil finančnú pomoc. 
Veľmi ťažká, zložitá a dlhodobá bola úloha, kryť potreby inžinierov, technikov a vyučených odborníkov. Kontaktovali sme vtedy všetky odborné a vysoké školy na Slovensku a Morave, aby sme získali najlepších žiakov. Doteraz sú u nás mnohí z nich, ale aj ich deti. Už v roku 1948 sme zriadili vlastné učilište, aj keď žiaci boli ubytovaní núdzovo v bývalej synagóge. Ale už v rokoch 1955-60 sme mali z prírastku 500 zamestnancov 325 z vlastného učilišťa. Súčasne už v roku 1951  mal závod na školách 51 štipendistov. Získali sme zvonku aj niekoľko skúsených vedúcich.. Takto v tej dobe vznikali základy dnešnej a.s. CHIRANA-PREMA. 
Všetci sme sa museli učiť za pochodu. Od začiatku však bolo jasné, že závod okrem výroby vodomerov, prípadne plynomerov, potrebuje ďalší nosný výrobný program. V roku 1945 som pri štúdiu zoznamu konfiškovaných nemeckých podnikov v Sudetoch našiel aj firmu Injecta Kraslice. 
Výrobný program Injecty Kraslice bol jednoduchý – výroba varných sterilizátorov, tupých lekárskych nástrojov (chirurgické háky, zrkadlá) a sklenené injekčné striekačky. Vybrúsené sklenené valce sa dovážali zo Steinachu v Nemecku, asi 8 km od Kraslíc, odkiaľ tieto tamojší národný správca Skalický prevážal cez potok, cez zelenú hranicu. V tom čase to inak nebolo možné. Uvedený program sme síce zaviedli, ale po čase sme si z neho ponechali len výrobu injekčných striekačiek. To bol začiatok výroby zdravotníckej techniky.
V krátkom čase sme zistili, že všetka naša snaha po získaní technikov, odborníkov -nástrojárov pre tak náročný odbor, akým je zdravotnícka technika, nestačí. A tak už v roku 1950 sme odkúpili v Brne – Komárove malú súkromnú prevádzku a ako vedúceho sme tam zo Starej Turej poslali Josefa Kozumplíka s cieľom, zriadiť nástrojáreň, prototypovú dielňu, prijať schopných technikov pre vývoj nových lekárskych prístrojov. To bol začiatok a tak vznikol základ budúceho nášho Výskumného ústavu zdravotníckej techniky (VÚZT) v Brne. Už v roku 1958 získal defibrilátor, vyvinutý v tomto ústave v spolupráci s prof. MUDr. Peleškom, zlatú medailu na Svetovej výstave v Bruseli. Význačný podiel mal pán Holánek na zavedení výroby injekčných striekačiek z plastických hmôt v Starej Turej...
Také boli teda začiatky a prvé úspechy vzniku  tohto krásneho odboru v Starej Turej, vzniku Presnej mechaniky, neskôr Chirany.“

 

Vtedajšie povojnové nadšenie pre obnovu výroby, následne  jej dynamický rozvoj, rast predaja, ale čoraz viacej sa prejavujúce kvality a schopnosti vtedajšieho vedenia závodu na čele s Ing. Miroslavom Nerádom viedli napokon k rozhodnutiu ústredných orgánov o odčlenení závodu v Starej Turej s 1 500 zamestnancami z rámca Považských strojární s účinnosťou od 1.7.1950 do samostatného právneho subjektu s novým menom: „Presná mechanika, národný podnik“ so sídlom v Starej Turej. Skrátený názov PREMA.

Uvoľňovanie pracovných síl z poľnohospodárstva, ktoré prechádzalo na družstevnú veľkovýrobu, vytváralo priaznivé podmienky pre rozširovanie výrobných programov. Novým nosným programom v rámci odboru meracích prístrojov sa stáva v roku 1950 výroba tlakomerov (manometrov), keď bol do podniku začlenený bratislavský závod znárodnenej firmy Winter (neskôr Mechanika, n.p.). Prevod tejto výroby sa uskutočnil v roku 1952. Na to nadväzovalo prevzatie výroby ďalších typov výrobkov tohto odboru od ostatných výrobcov v ČSR (Metra Praha, predtým Frič, Regula Praha, Severočeská armaturka a i.).

Osobitnú kapitolu podnikovej histórie  tvorí zbrojná výroba. Vtedy sa jej hovorilo  „mozaika“. Kým do konca druhej svetovej vojny tvorila prakticky jediný výrobný program, v povojnových rokoch, najmä v období tzv. studenej vojny, z nej predsa len na základe direktív centra, zostala určitá časť – výroba nábojníc. Po neľahkom úsilí sa podniku dokonca podarilo v polovici päťdesiatych rokov vypustiť túto výrobu zo staroturianskeho programu.

Po jej skončení nastupuje  výroba plynomerov, tentoraz už finálna, na základe jej prevodu z pobočného závodu  v Brne – Černoviciach, kam bola medzičasom delimitovaná z pražskej Technometry.

V päťdesiatych rokoch sa výrobný program postupne profiluje a stabilizuje. Popri mechanických meracích prístrojoch ( vodomery, plynomery, tlakomery) a textilných vretenách sa prudkým tempom rozvíja predovšetkým odbor zdravotníckej techniky, k čomu okrem iného prispela aj autarkná hospodárska politika štátu, obmedzujúca dovozy z kapitalistických (nesocialistických) štátov. V rokoch 1949 – 1953 sa sortiment tohto odboru rozširoval o ďalšie skupiny, medzi ktoré patrili najmä elektrooptické prístroje na vyšetrovanie vnútorných orgánov (bronchoskopy, laryngoskopy, otoskopy, cystoskopy, torakoskopy, endoresektory, uretroskopy), vyšetrovacie prístroje elektrické  (teplomery, fonendoskopy, haemometre, spiroanalyzátory, spiroergografy, metabolimetre) a zložité chirurgické nástroje (napr. na zošívanie žalúdka, pre torakotómiu). Boli to síce prístroje lekármi požadované, avšak z hľadiska podnikovej efektívnosti menej zaujímavé. Dostavili sa aj prvé medzinárodné úspechy. Zrodila sa veľká bronchoskopická súprava s možnosťou realizácie mikrochirurgických výkonov, ktorá bola v roku 1958 ocenená, tak isto vyššie spomenutý defibrilátor, na Svetovej výstave Expo  58 v Bruseli veľkou cenou (Grand Prix). Dobré meno podniku robil aj prístroj pre umelý krvný obeh Premacard („umelé srdce“), vyvinutý v roku 1960 v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied (akademik Šiška) a Lekárskou fakultou UK v Bratislave.

Vyhlásený vládny program industrializácie Slovenska, narastajúci nedostatok a ubúdanie výrobných kapacít vo vtedajšom českom podniku Závody léčebné mechaniky (neskôr Chirana), využilo vedenie Presnej mechaniky na ďalšie prevody výrob z českých krajín do Starej Turej. V roku 1959 to boli svetloliečebné prístroje z Chirany Brno, ku ktorým sa pridal úspešný výsledok vlastného vývoja – prvé československé domáce horské slnko Premalux. Na presun výrobného programu zdravotníckej techniky z Chirany Vysočany však už nestačil iba staroturiansky závod. Bolo preto prijaté rozhodnutie o výstavbe nového závodu  v Piešťanoch, ktorá sa ukončila v roku 1962. Tento závod bol pôvodne určený na opravárenskú činnosť v rámci pražskej Chirany a neskôr na prevod programu z Prahy – Vysočian. Po jeho prevode do rámca Presnej mechaniky do Starej Turej prešla výroba dýchacej a narkotizačnej techniky, kriesiacich prístrojov, elektrokardigrafov a ďalších elektrických a elektronických  prístrojov, akými boli galvanofarad, univerzálny chirurgický prístroj Chirex CH, očný chirurgický prístroj Chirex O, vysokofrekvenčný chirurgický prístroj Chiratom, nízkofrekvenčné napájacie prístroje  Endokaustik a Chirakaustik a iné. Do Piešťan bola presťahovaná výroba zubolekárskych kresiel, vodoliečebných zariadení a operačných a vyšetrovacích stolov.

Podnikové vedenie v Starej Turej bolo postupne poverované riadením prevzatých dislokovaných závodov. Osobitné a úzko zviazané postavenie so Starou Turou mal závod Presnej mechaniky v Brne, spájajúci viaceré drobné prevádzkarne na území mesta, v ktorých boli postupne umiestnené vývoj a výroba lekárskych prístrojov, náradia, meradiel a plynomerov. Ďalšou profiláciou sa z neho stáva súčasť výskumno-vývojovej základne podniku a od roku 1965 už ako Výskumný ústav zdravotníckej techniky ako organizačná jednotka staroturianskeho podniku.

Rozširujúca sa výrobno-technická základňa, prudký rast výroby a obratu, nadpolovičný podiel Presnej mechaniky na trhu zdravotníckej techniky v bývalom Československu, viedli napokon nadriadené ministerstvo k rozhodnutiu o zlúčení všetkých výrobcov zdravotníckej techniky do jedného celku – tzv. výrobno-hospodárskej jednotky (VHJ) k 1.7.1963 na čele s vedúcim podnikom Presná mechanika v Starej Turej a s pridruženými národnými podnikmi Chirana Praha a Chirana Brno. Vedeniu podniku v Starej Turej tak pribudli nové starosti. Môžeme teda hovoriť o novej etape histórie podniku. Kým pri zlúčení v roku 1963 si všetky podniky zachovali svoju právnu subjektivitu, od roku 1965 sa zlúčili do jedného právneho subjektu pod spoločným názvom „CHIRANA, závody zdravotníckej  techniky, odborový podnik“.

Rozhodnutie vedenia podniku, ktoré muselo byť, samozrejme, schválené nadriadeným ministerstvom,  o opustení dovtedajšieho firemného názvu  a prijatí mena CHIRANA bolo spojené s dlhšou tradíciou používania tejto značky na výrobkoch zdravotníckej techniky najmä na zahraničných trhoch. Okrem toho to bol v istom zmysle ústretový krok voči českým podnikom, pre ktoré odovzdávanie výrobných programov a presun ich riadenia a know how na Slovensko nebolo z ľudského hľadiska celkom jednoduché a nestretalo sa, prirodzene,  všade so sympatiami.  

Reorganizácia priemyslu na začiatku šesťdesiatych rokov bola súčasťou nesmelých a  márnych pokusov vtedajšieho režimu o reformu direktívne riadenej ekonomiky.  Sem patrilo aj zrušenie hlavných správ na odvetvových ministerstvách v Prahe a presun časti ich právomocí na podnikovú sféru, v rámci ktorej sa vytvárali vyššie celky – výrobnohospodárske jednotky (VHJ) na čele s generálnymi riaditeľstvami ako tzv. stredné články riadenia.

Neskôr vzniká organizačné spojenie výroby a zahraničného obchodu, čo bolo na vtedajšie pomery ojedinelý jav (inak všetky vývozy a dovozy sa uskutočňovali zásadne cez monopolné podniky zahraničného obchodu), ku ktorému dostala výnimočné povolenie v roku 1969, v období akéhosi doznievajúceho „odmäku“ v riadení ekonomiky po Pražskej jari roku 1968. Licencia k zahraničnoobchodnej činnosti bola v podmienkach Chirany realizovaná v úseku zahraničného obchodu v Piešťanoch, spočiatku ako súčasti generálneho riaditeľstva v Starej Turej. Priama zahranično-obchodná činnosť mala zásadný význam pre ďalší rozvoj podniku a celého zoskupenia. Takto bol umožnený jeho priamy styk  so zahraničnými zákazníkmi a Stará Turá sa dostávala čoraz viacej do povedomia odbornej verejnosti. Okrem toho k tomu prispeli aj delegáti (zástupcovia) výroby v zahraničných centrách.

Prvým generálnym riaditeľom VHJ bol Ing. Miroslav Nerád. Funkciami odborných riaditeľov boli poverení: Pavel Zeman, výrobný riaditeľ, Ing. Dušan Hrnčiřík, ekonomický riaditeľ, Ing. Oldřich Pačes (prišiel z pražskej Chirany), technický riaditeľ, Nikolaj Šaško, obchodný riaditeľ a neskôr, po získaní príslušnej licencie, Slavomír Chorvát, riaditeľ úseku zahraničného obchodu.  

Do VHJ Chirana so sídlom generálneho riaditeľstva v Starej Turej okrem  staroturianskeho závodu, tvoriaceho zhruba 40 %  celkových kapacít,  patrili:

  • Chirana Praha - Modřany  s prevádzkarňou vo Vojkov (výroba röntgenových  prístrojov, lámp a radioizotopových ožiarovačov),
  • Chirana Praha – Strašnice s prevádzkarňou v Prahe Záběhliciach (výroba stomatologickej techniky, technických lekárenských a laboratórnych váh),
  • Chirana Dodávateľský závod (neskôr Obchodno-technické služby), Praha – Holešovice (s pobočným závodom v Piešťanoch  a sieťou oblastných  servisných stredísk v celej bývalej ČSSR (montáže, údržba a opravy zdravotníckej techniky, projekcia kompletácia zdravotníckych investičných celkov, výroba pojazdných ambulancií a vozidiel rýchlej záchrannej pomoci),
  • Chirana Nové Město na Moravě s prevádzkarňami v Malšiciach u Tábora, v Prahe a v Bystřici nad Pernštejnem (výroba chirurgických, dentálnych a veterinárnych nástrojov, antikoncepčných teliesok a technických fréz),
  • Chirana Brno s pobočným závodom vo Vyškove  (výroba röntgenových, sterilizačných, destilačných a kryochirurgických prístrojov),
  • Chirana, vývojový závod, Brno, neskôr VÚZT (výskum a vývoj výrobkov zdravotníckej techniky, najmä lekárskej elektroniky, spočiatku ich kusová a malosériová výroba, výroba náradia),
  • Chirana Piešťany s dislokovanými prevádzkarňami v Hornej Strede, neskôr aj v Lúke nad Váhom, v Bobote a Leopoldove (výroba operačných stolov, inkubátorov,  zubolekárskych kresiel, vodoliečebných, teploliečebných, dezinfekčných a inhalačných prístrojov, zariadení pre kyslíkovú terapiu, nemocničného kovového nábytku a laboratórneho dreveného nábytku).

Pretože pražské orgány  rozhodli o likvidácii závodu Chirany v Prahe – Strašniciach, bola odtiaľ v roku 1966 prevzatá výroba stomatologických (zubolekárskych) súprav radu Chiromat, neskôr inovovaných na Chiradent. Výsledkom vlastného vývoja v Starej Turej (1980) už bolo systémové riešenie stomatologického kabinetu Ergostar. V skupine dýchacej a anestéziologickej techniky v nadväznosti na výrobu prevzatú z Prahy – Vysočian,   pokračoval ďalší rozvoj prístrojov pre inhalačnú anestéziu, prístrojov pre umelú ventiláciu pľúc (UVP), z toho niektoré boli vyvinuté v spolupráci  s podnikom Konštrukta v Trenčíne, ako napr. dýchacie automaty radu Chirolog (vyrobených 25 tisíc kusov!), servoventilátor pre poľné podmienky so zvlhčovačom ODA-E a sálový EDAM a prístrojov pre funkčnú diagnostiku pľúc. Osvedčil sa aj prenosný oživovací prístroj Spireta a pre poľné podmienky Spireta-V. Pozoruhodné boli od r. 1985 práce na výskume a vývoji vysokofrekvenčnej UVP s expulzným efektom v spolupráci s Ing.Brychtom,CSc. Tento vedec stál pri zrode československej konštruktérskej školy prístrojov pre UVP a pri zavádzaní fyzikálnych vzťahov do jej  mechaniky, čo umožnilo následnú kompjuterizáciu prác. V skupine lekárskej elektroniky dominovali prístroje vyvinuté vo VÚZT Brno, no nezanedbateľný bol aj vlastný vývoj v Starej Turej. Kvalita týchto prístrojov a ich konkurenčná schopnosť boli do značnej miery limitované technickou úrovňou tuzemskej súčiastkovej základne pri vtedajších obmedzeniach dovozu. Napriek tomu boli úspešne vyvinuté a vyrábané elektrokardiografy (jedno- až osemkanálové), defibrilátory,  niektoré diagnostické a monitorovacie prístroje (napr. reanimátory, reografy, kardiotachometre, respirotachometre, digitálne teplomery a i.) a elektroterapeutické prístroje. Istý čas boli v programe aj sluchové prístroje, spektrálne fotometre a prístroje pre biochemické laboratóriá, jednorazové doskové dialyzátory pre dialyzačné prístroje („umelé obličky“) a ďalšie.  

V
ýznamným podnikateľským činom začiatkom sedemdesiatych rokov bolo zavedenie výroby jednorazových injekčných striekačiek  s použitím plastických hmôt  na báze strojov prevažne zo západného Nemecka. Stroje boli dovezené na tzv. devízovo návratný úver, ktorý podnik splatil spätným vývozom za necelé tri roky. Striekačky boli výsledkom vývoja vo VÚZT Brno. Náročná  technológia výrobného procesu bola jedinečným  riešením  vlastných vývojových kapacít. V nadväznosti na injekčné striekačky bola zavedená aj výroba jednorazových injekčných ihiel a kanýl pre humánnu i veterinárnu medicínu, dovtedy dovážaných zo zahraničia z kapitalistických štátov. Táto kategória – tzv. dovoz z KŠ – bola  vo vtedajšom režime riadenia z devízových dôvodov centrálnymi orgánmi direktívne obmedzovaná, resp. potláčaná, preto sa iniciatíva Staroturancov považovala za pozitívny prínos pre obchodnú bilanciu štátu.  Výroba ihiel bola realizovaná s využitím poznatkov zo zahraničia i vlastného vývoja technológie ťahania rúrok a brúsenia kanýl. Realizácia projektu zavedenia výroby jednorazových injekčných striekačiek a ihiel  bola vzhľadom na originálne riešenie technológií v roku 1977 ocenená Národnou cenou SR. Na druhej strane, v súvislosti s riešením výrobnej náplne piešťanského závodu Chirany a orientáciou Starej Turej na jednorazovú injekčnú techniku sa v rokoch 1972 až 1985 uskutočnil postupný presun časti výroby tzv. klasických (sklokovových) injekčných striekačiek, ako výbehového programu,  zo Starej Turej do Piešťan.

S ohľadom na prudký nástup rozvoja výroby zdravotníckej techniky a s tým súvisiacu prevahu orientácie riadenia základného podniku a celej VHJ, prístroje meracej techniky zostali čiastočne v tieni pozornosti. Východiská z takto vzniknutých kapacitných disproporcií sa hľadali v zužovaní sortimentu výrobkov, okrem iného aj cestou medzinárodnej špecializácie výroby v rámci krajín bývalej RVHP. V skupine vodomerov sa v roku 1958 vyrábalo 56 typov z celkového počtu 74 požadovaných trhom. V priebehu 60. a 70. rokov však plynulo prebiehala ďalšia inovácia vodomerov a zavádzanie ďalších meračov kvapalín na základe vlastného vývoja v Starej Turej, v Bratislave a v Prahe. Do materiálovej skladby čoraz viacej prenikali plastické hmoty. Do výroby pribúdli potravinárske meradlá V roku 1969 boli zavedené kalorimetre na základe licencie firmy Pollux. V rokoch 1973 - 1975 bola časť výroby vodomerov (priemyselné a jednovtokové)  delimitovaná do Poľska. Zúžený sortiment umožnil zvýšenie počtu vyrobených vodomerov zo 100 na 160 tisíc kusov ročne. Úspešná bol najmä inovácia domových vodomerov, menovite viacvtokových mokrobežných dvojrozsahových.  Zavedený bol aj nový typ, určený na meranie teplej úžitkovej vody. Na začiatku 80. rokov sa sortiment ustálil  na štyroch druhoch produkcie: vodomery domové (na studenú a teplú úžitkovú vodu), priemyselné (bubnové, skrutkové vertikálne, združené a špeciálne), mliekárenské meracie zariadenia a elektronické merače tepla – kalorimetre.  

Aj výroba plynomerov sa naďalej rozvíjala, i keď nie tak, ako to umožňoval a požadoval domáci i zahraničný trh. Okrem výrobkov prevzatých z Brna bol v roku 1962 zaradený nový rad rýchlobežných plynomerov a v roku 1963 nový domový suchobežný plynomer v hliníkovom puzdre 2 R Al. V 70. rokoch bola v rámci špecializácie prenechaná výroba priemyselných plynomerov Poľsku. Prestali sa tiež vyrábať laboratórne plynomery. V rokoch 1979-1980 bol zavedený nový rad priemyselných turbínových plynomerov a nový domový membránový plynomer G6, predstavujúci v tom čase svetovú špičku.

Výroba tlakomerov patrila taktiež medzi tie časti výrobného programu, u ktorých dopyt trvale prevyšoval  ponuku. Obmedzené kapacity a široká paleta výrobkov v rôznych vyhotoveniach neustále spôsobovali zložité situácie pri uspokojovaní potrieb najmä tuzemských zákazníkov. Kým v roku 1953 sa vyrábalo 5 typov tlakomerov, v roku 1979 ich bolo už viac ako 100. Patrili sem všetky hlavné druhy s bronzovou i oceľovou rúrkou, membránové, zapisovacie, snímacie, s vysielačom,  motomanometre a ďalšie.  Výroba sa opierala o vlastný vývoj. Nedostatok kapacít sa riešil zriadením pobočných závodov v Novom Meste n/v a v blízkych Častkovciach.

Aj výroba textilných vretien, hoci to bol len doplnkový program, zaznamenala prudkú dynamiku. Úspešne vyriešený limitujúci faktor – špeciálne valčekové ložiská – umožnil výrazné zvýšenie kvality. Vyrábalo sa 28 typov vretien pre súkacie a dopriadacie textilné stroje na vlnu, bavlnu, umelý hodváb a kordové vlákna ako i napínacie kladky. Po roku 1970 bola zavedená výroba špičkovej spriadacej jednotky KXB 140a podľa dokumentácie českého podniku Kovotex Červený Kostelec. Ďalší vývoj nových technológií v textilnom priemysle (ako bezprstencové súkanie a i.), ale najmä strategická orientácia podniku na nosné výrobné odbory zdravotníckej a meracej techniky, napokon viedli začiatkom sedemdesiatych rokov k zastaveniu tejto výroby (delimitácia do východného Nemecka – NDR) okrem vyčesávacích valčekov, ktorých výroba bola presunutá do VHJ Elitex. Závod v Skalici sa v roku 1958 osamostatnil a ako národný podnik sa stal súčasťou VHJ ZVL v Považská Bystrica.

Neustály rast výroby si súbežne vynucoval aj rozširovanie výrobno-technickej základne, ako rozšírenie objektov pre jednorazovú injekčnú techniku (1973), výrobňa súčiastok z plastických hmôt v Novom Meste nad Váhom (1975), nová budova nástrojárne,  kúpa a rekonštrukcia prevádzkarne v Krajnom (1980), prevádzkareň výroby tlakomerov v Častkovciach (1982, 1985), budova pre výrobu jednorazových doskových dialyzátorov (1987) a ďalšie. V rokoch 1985-89 bol pod politickým nátlakom postavený nový závod v Humennom  najmä na výrobu röntgenových prístrojov s určením pre ZSSR, kde potom, po zmene tohto zámeru pre nezáujem sovietskej strany, bola do tohto závodu presunutá časť výroby stomatologickej techniky zo Starej Turej.

Rozvoj podniku mal, samozrejme, rozhodujúci vplyv na vývoj zamestnanosti a sociálnu štruktúru obyvateľov mesta i blízkeho okolia. Krátko po oslobodení (20.4.1945) mal staroturiansky závod – po hromadných prepúšťaniach pred príchodom frontu – iba 384 zamestnancov. V roku 1985 mal základný závod 4484 zamestnancov a celá VHJ už 12100. Pred jej rozpadom 30.6.1989  na 5 štátnych podnikov mala 13018 zamestnancov a závod v Starej Turej 4821.

V rámci ďalších pokusov o racionalizáciu a väčšiu variabilitu organizačných štruktúr v priemysle boli v roku 1974 vytvorené legislatívne podmienky pre vznik koncernov, predstavujúcich z hľadiska deľby právomocí akýsi medzistupeň medzi dovtedy jestvujúcimi trustami a odborovými podnikmi. Na túto formu prešla v roku 1975 aj Chirana s obchodným názvom „Chirana koncern“, pričom zo závodov a niektorých organizačných jednotiek sa stali koncernové podniky (to sa týkalo aj závodu v Starej Turej) a koncernové účelové organizácie. V roku 1985 na základe rôznych mimoekonomických tlakov sa oddeľuje vedenie koncernu na čele s generálnym riaditeľom od riadenia koncernového podniku v Starej Turej, do ktorého čela bol postavený osobitný podnikový riaditeľ. Táto zmena neviedla k zlepšeniu riadenia, lebo logicky vytvorila bariéru medzi vedenie koncernu a jeho najväčšiu organizačnú jednotku. V rokoch 1987 až 1989 sa vedenie štátu pokúša pod vplyvom sovietskej „perestrojky“ o ďalšiu ekonomickú reformu, tento raz s názvom „prestavba hospodárskeho mechanizmu“. V rámci nej bol schválený zákon o štátnom podniku, na  základe ktorého sa   koncern Chirana k 1.7.1989 rozpadol do piatich štátnych podnikov. Jedným z nich bol aj staroturiansky podnik, ktorého súčasťou boli ešte dočasne výrobný podnik Chirana Piešťany,  OTS Piešťany, VÚZT Brno, a Chirana Export Import v Piešťanoch. No i tieto jednotky z tohto zúženého zoskupenia napokon v nasledujúcom roku odišli. Tam sa však už začína história obdobia po tzv. zamatovej revolúcii a porážke socialistického spoločenského systému.

Na vedúcich postoch riadenia podniku a VHJ sa v priebehu sledovaných rokov uskutočnili nasledovné zmeny: V roku 1978  odišiel do dôchodku dovtedajší generálny riaditeľ Ing. Miroslav Nerád. Funkciu prevzal Pavel Zeman (predtým výrobný riaditeľ), ktorý ju vykonával do roku 1985, kedy odišiel do dôchodku. Po ňom nastúpil Ing. Ján Magál, CSc., ktorý bol predtým riaditeľom podniku Vzduchotechnika v Novom Meste n/V. Počas jeho pôsobenia bola zriadená súbežná funkcia podnikového riaditeľa k.p. Chirana Stará Turá, do ktorej bol menovaný JUDr. Stanislav Masár. Obidvaja boli odvolaní v roku 1989 a nahradení Ing. Kazimírom Kmeťom, CSc. vo vedení  VHJ a Ing. Dušanom Fridrichom vo vedení podniku. Obaja boli menovaní na základe výsledkov   volieb zamestnancami, zavedených podľa nového zákona o štátnom podniku. Mal to byť akýsi pokus o demokratizáciu riadenia v národnom hospodárstve.  V nasledujúcom roku boli obe funkcie opäť zlúčené do jednej. Tú potom vykonával Ing. Kmeť, CSc.   

Ešte pred druhou svetovou vojnou založený  podnik Mikuláša Polláka i naďalej rozvíjal svoju činnosť v oblasti spracovania dreva. Po nástupe komunistickej strany do vedenia štátu po roku 1948 sa ani tento podnik, relatívne malý, nevyhol vlastníckej premene. Na podnik bola uvalená národná správa. Prvým národným správcom bol Peter Galbavý. Pretože podniku hrozila likvidácia pre zlú prosperitu, zamestnanci si založili 2.12.1948 Družstvo na spracovanie výrobkov pre hospodárstvo, remeslo a domácnosť s r.o., ktoré bolo v roku 1949 premenované na Podjavorinské drevospracujúce družstvo s r.o., ktoré malo   65 zakladajúcich členov. Za predsedu si zvolili Ľudovíta Horniaka a za podpredsedu Dezidera Homolaya. Okrem vlastnej produkcie družstvo vykupovalo výrobky od 170 domáckych výrobcov zo Starej Turej, Lubiny a Bziniec. Vyrábal sa všetok drevený kuchynský riad, ako dosky na cesto i zeleninu, valčeky na cesto, mútovníky, strúhadlá na kapustu a uhorky, lieviky na ocot, varechy, lopatky, točky do sudov, ramienka na šaty, rohože, rôzne násady do nástrojov, sušiče bielizne, hospodárske náradie, ako hrable, kosiská, kolovrátky, z nábytku skladacie stoly a stoličky, záhradné ležadlá, drevené hračky, ako rapkáče, hojdacie kone a labute, kolobežky, šachové figúrky atď. Na valnom zhromaždení 4.11.1951 bol za predsedu správy zvolený  Ján Polák, avšak výkonným vedúcim podniku bol Ján Vrkoč. V rokoch   1953 až 1989 funkciu predsedu vykonával Martin Černák. V roku 1955 družstvo vybudovalo nové prevádzkové budovy vo vlastnom areáli na Husitskej ceste. Predtým pôsobilo v nevyhovujúcich priestoroch na dnešnej Ul. SNP. Organizátorom a referentom pre výstavbu bol dôchodca Dr. Úradníček.  Ostatné budovy a stavby, ako sklady materiálu, nástrojáreň, sklad kyselín, prevádzkové haly pre chémiu, teplovod a vodovod, administratívna budova, kotolňa boli postavené neskôr. Okrem toho družstvo rozšírilo svoje aktivity aj v iných odboroch, menovite v zámočníckom,   vo výrobe fotochemických článkov (známa bola najmä vývojka Mikrogradol)  a kovových štítkov. V tejto súvislosti aj zmenilo svoj obchodný názov na Podjavorinské výrobné družstvo (PVD). V roku 1957 malo 132 členov a 14 učňov. V rámci služieb obyvateľstvu bolo v roku 1975 zavedené protektorovanie pneumatík. Chemická výroba bola delimitovaná do Levíc.

Ďalší menší podnik v Starej Turej, ktorý bol pôvodne zameraný na spriadanie angorskej vlny – Angora -  sa po skončení vojny dostal do problémov. Na trhu sa začala opäť objavovať lacnejšia ovčia vlna, preto angorská priadza strácala význam. Bolo preto potrebné nájsť pre firmu novú výrobnú náplň. V rámci industrializácie Slovenska bývalé povereníctvo priemyslu ponúkalo slovenským podnikom stroje z opustených tovární v českom pohraničí. V júli 1946 Angora využila ponuku strojov na výrobu priemyselnej vaty z Novej Vsi u Chrastavy. Pre ich zapojenie bola nutná nová budova, ktorá bola za štyri mesiace postavená v Hoštákoch (dnešná Jiráskova ul.). V nasledujúcom roku bol pristavený sklad a oplotenie závodu. K 1. septembru 1949, v dôsledku  zmeny politického a spoločenského režimu a pokračujúceho zoštátňovania podnikov – podľa vyjadrenia jedného z majiteľov, Dr. Úradníčka -  „bola Angora darovaná obci Starej Turej a z nej zriadený komunálny podnik“. V tejto súvislosti bolo v roku 1949 v obecnom zastupiteľstve prijaté uznesenie, podľa ktorého sa súhlasí so zriadením Angory ako komunálneho podniku s podmienkou, aby funkciu správcu a vedúceho zastával člen Úradníčkovskej rodiny. V roku 1951 v podstate nový objekt získala Presná mechanika, ktorá v ňom zaviedla výrobu kontrolných pokladníc a neskôr tlakomerov, Po r.1960 bola presunutá výroba tlakomerov do novej haly meracej techniky. Angora sa so svojou výrobou priemyselnej vaty z textilných odpadkov presťahovala do bývalého Obecného domu na dnešnej Hurbanovej ulici, kde pôsobila ako podnik miestneho hospodárstva (neskôr už s názvom Matras) do roku 1977. Vtedy bola prevádzkareň zlikvidovaná a do uvoľnených priestorov  Chirana umiestnila kancelárie odbytového oddelenia a expedíciu výrobkov mernej techniky.