Budovy

Domov bielych hláv

Nie je presne známe, kto priviedol Kristínu Royovú na myšlienku začať so stavbou starobinca na Starej Turej. Treba len spomenúť, že Kristína Royová mala už sa sebou vybudovanie niekoľkých dobročinných sociálnych stavieb, ktorých iniciátorkou bola predovšetkým ona. Bola to staršia budova Útulne, ktorá sa zakúpila v roku 1902 a potom postupne prebudovávala. V nej boli najskôr umiestnené sociálne a duchovne postihnuté deti z rodín alkoholikov, siroty i polosiroty z rodín, v ktorých trpeli duševne i telesne. Pri Útulni vznikali potom ďalšie objekty, ktoré slúžili práci kráľovstva Božieho, bola to najmä zhromažďovacia miestnosť bratstva a sestier.
Skúsenosti z prvých začiatkov výchovy zanedbaných detí možno sledovať v časopise Svetlo (1902 - 1915). Potom nasledovalo vybudovanie ambulantnej nemocnice pre Starú Turú aj kopanice. Bola to náročná úloha postaviť od základu jednoposchodovú budovu, v ktorej na 1. poschodí boli miestnosti pre diakonky vykonávajúce sociálnu i duchovnú prácu pri deťoch i dospelých. Stavba nemocnice začala položením základného kameňa 12.júna 1911 a pokračovala rýchlo, lebo slávnostné odovzdanie budovy verejnosti sa konalo 26. novembra 1911. V máji 1912 bola založená v Starej Turej slovenská diakonia, ktorej predsedníčkou sa stala Kristína Royová. Obliekla si aj diakonický úbor a nosila ho až do smrti. S ňou vstúpilo päť diakoniek ako zakladajúcich, postupne pribúdali ďalšie.
Dobudovanie Útulne, nemocnice, diakonie ako aj literárnu činnosť zahatilo vypuknutie svetovej vojny (august 1914).
Sestry Royové už od roku 1895 navštevovali zbory veriacich v zahraničí (Čechy, Sliezsko, Švajčiarsko, Nemecko), kde si všímali duchovnú ako aj sociálnu prácu. Stretali sa s biblickými krúžkami a kresťanskosociálnymi ústavmi (sirotince, starobince, ústavy pre bezvládne chorých a pod.). Získavali o práci informácie, literatúru a súčasne uvažovali, čo z toho by sa dalo priniesť na Slovensko, konkrétne do Starej Turej.
Spomenieme aspoň jedno takéto "centrum" duchovno-sociálnej práce, ktoré bolo v Sliezsku - "Friedenshort". Viedla ho na vlastných majetkoch šľachtičná Eva Thiele-Winckler. Toto miesto navštívili sestry Royové v roku 1905 a mali možnosť na vlastné oči sa presvedčiť, čo dokáže viera a láska. Nachádzali sa tu stavby, v ktorých poskytovali pomoc dospelým, chorým, deťom a vlastné hospodárske budovy a objekty. Eva Thiele-Winckler získala tieto majetky dedičstvom po rodičoch a venovala ich celkom dielu Božiemu. Okrem toho tu pripravovali tiež pracovníčky pre misiu v Číne. Napokon treba spomenúť, že Eva Thiele-Winckler navštívila v máji 1912 Starú Turú pri zakladaní slovenskej diakonie.
Takéto vzory a osoby nadchli aj Kristínu a boli pravdepodobne vzormi pre založenie starobinca Domov bielych hláv. Bola to, ako sme spomenuli, svetová vojna, ktorá všetky takéto plány odsunala na neskorší čas. V roku 1926 bola postavená Chalúpka pre siroty a zanedbané deti a po nej začala K. Royová pomýšlať na starobinec. Tento názov znel Kristíne Royovej trochu chladne, a preto zvolila iný "Domov bielych hláv". Prvý verejný impulz k vybudovaniu zaznel v júnovom čísle 1931 časopisu Večernica. Odcitujeme z článku úryvok:
"Dva ideály sprevádzali ma cez môj dlhý život. Prvý urobiť dobre opusteným deťom, druhý osladiť ešte posledné dni opusteným starým ľuďom. Tu a tam podarilo sa mi takýchto opustených starcov privinúť, no nebolo to to, po čom som túžila...
Aj naša nemocnica vznikla v prvom rade z tejto túžby, akonáhle chcela som istej opustenej nemocnej pomôcť, nemala som ju kam vziať. Dvadsaťosem rokov musela som ešte čakať, než Pán naše prosby vyslyšal a než prišlo k vystavaniu našej malej nemocnice (1911). Behom tých sedemnásť rokov, čo nemocnica stojí, smeli naše sestry diakonky mnohým ľuďom v nej poslúžiť k opätovnému získaniu zdravia a života, a čo hlavne, nejedna duša z milosti Pánovej vyšla stadiaľ uzdravená...
Keby sme sa spojenými silami pustili do druhého podujatia, dal by nám veľký a svätý Boh možnosť ešte jednu chalúpku zbudovať. Núti ma teraz k tomuto skutku okolnosť, že v blízkosti je dom na predaj so značným stavebným miestom, ktorý by sa k tomuto účelu veľmi dobre hodil. Nerada by som bola, keby toto veľmi príhodné miesto bolo pre tento účel stratené.
Že je teraz peňažná kríza, to my spolok "Vieroslava" najviac cítime, keď mnohí z našich dobrodincov už nám nemôžu tak pomáhať, ako pomáhali, naše deti živiť. A tu rozum hovorí, nezačínaj teraz, no moje slabnúce sily volajú: teraz alebo nikdy...
Aj mne sa zdá, že jak si svoju túžbu, postaviť prístrešie a domov pre opustených starcov a stareny, nebudem môcť vyplniť, že ma tiež až do údolia smrti budú sprevádzať zalomené, vystreté, chudé ruky, beznádejné smutné pohľady...
Prosím, nehnevajte sa na mňa za tento môj list, prepáčte mi ho. Je to môj posledný ideál a iste posledná prosba podobného druhu... Proste, aby sme ten dom mohli za slušnú cenu kúpiť, aby náš bohatý nebeský Otec dokázal svoju moc a milosrdenstvo a zvlášť, aby nám dal svoje požehnanie. Láska Božia so všetkými nami!
Kristína Royová

Ján Chorvát
(náboženský spisovateľ a učiteľ, 2.3.1869 - 11.6.1941, švagor Kristíny Royovej, otec Ondreja Chorváta, brutálne zavraždeného 28.12.1944 v Trenčíne na Brezine) vo svojich rukopisných spomienkach "Slovenský Modrý kríž" spomína nasledovne:
"Pretože jej síl ubývalo (Kristíne Royovej) a nehnuteľnosti zostávali na jej meno, aby sa v prípade jej úmrtia nedostali do nepravých rúk, založila ženský spolok "Vieroslava" (1930), ktorý potom prevzal dom a nemocnicu do svojho vlastníctva. A napokon roku 1930 postavila starobinec pod menom "Domov bielych hláv", tiež za humnami na neúhľadnom mieste, kde stáli staré chalupy súce už len na zbúranie.
Myslelo sa pôvodne na malý domček, lebo boli ťažké časy peňažnej krízy, no Spasiteľ, brat Růžička, vykonal všetku prácu okolo stavby zadarmo z vďaky za niekdajšie prijatia svojho otca do nemocnice. Urobil plán na štvrť milióna Kčs a hoci sa Kristína Royová rozhodla len na polovičný výdavok, lebo mala iba 20 000 Kčs, postavil nákladný dom asi za 220 000 Kčs, na ktorý sa zozbieralo okolo 60 000 Kčs. Ostatné sa zapožičalo z Tábora (bratrská záložna v Prahe) a 100 000 Kčs zapožičali manželia Bullovci z Pezinka."

História budovania Domova bielych hláv

Október 1931
Dom, o ktorom sme si mysleli, že asi bude pre nás, bol tak pod rukou predaný, že majitelia nám ani neoznámili, že ho predajú, hoci sme sa ako kupci hlásili v prípade odpredaja. Ovšem toľkú sumu neboli by sme zaň ani mohli, ani chceli dať. Náš Pán nám ukázal, že tam svoje staré deti neusadí, keď dovolil, aby dom kúpil iní...
Keď sme peknú Chalúpku k sláve Pánovej zbudovali pre kaderavé, zlaté hlavičky, musíme tiež postaviť pekný domček pre tie šedivé, ktoré už mnoho preniesli, mnoho mysleli a kde každá vráska rozpráva o hĺbke bolestných dňov...
Dostavil sa bol náš milý sused a priateľ, pán S., zveľaďujúc, že by bolo možno stavebné miesto, neveľké za slušnú cenu a veľmi blízko, kúpiť. Keď sme toto miesto išli pozrieť, boli sme už prekvapené jeho príhodnosťou. Predstavte si malý, zelený ostrovček, obtočený zo všetkých strán miesto vodou - cestami... Na ostrovku sú dva staré domky, niekoľko orechov a líp, trochu polosuchých slivkových stromov. Dva diely toho ostrovku sme si už kúpili. Tretí ešte nie, pretože majiteľ nie je zo Starej Turej. Veríme ale, že nám ho predá, veď samotný, bez tých dvoch dielov, si ho žiaden nemôže kúpiť...
Prosíme nášho Pána, aby nám čo najskôr umožnil ten tretí diel kúpiť a aby nám zatiaľ ukázal nejakého Bezeliela, od ktorého chce mať ten stánok postavený. Pretože mienime stavať dom poschodový, musíme mať staviteľa, ktorý by mal právo k takej stavbe a ktorý by nám ju postavil, že by nám už len z hotovej budovy odovzdal kľúč.

Apríl 1932
Čakáme túžobne, aby zima odišla, zvlášte kvôli nášmu Domovu bielych hláv, aby sa mohli konať prípravy k stavbe. Toľko Vám môžem oznámiť, naši drahí dobrodinci, že po tieto dni tie dve vyše sto rokov staré chalúpky rozoberáme, pričom i naši chlapci z Chalúpky pomáhajú... Ak dá Pán, že príde brat staviteľ (František Růžička), ktorý nám sľúbil spraviť plán, bude môcť bez prekážky vymeriavať. Teší ma, že konečne Vám, ktorí ste už svoje príspevky poslali, aspoň toľko môžem zdeliť... je to zvláštne, ale je to pravda, že s najväčšími sumami prihlásili sa starí ľudia, hoci aj stredný vek bol medzi nimi zastúpený. To sú ako základné kamene. Povedala som jednému z našich dobrodincov, ktorý tiež patrí k tým zakladateľom, že my, starí, musíme sa ponáhľať, pretože máme už len málo času konať dobre...

Jún 1932
... Tak je to aj s tým našim starobincom. Ono to nie je malá vec, keď sa človek s nejakou peknou predstavou musí rozlúčiť, no ako vidím, mne sa to stane a vám, ktorí ste sa na ten "zámček" spolu so mnou tešili, spolu tiež.
Milý brat, staviteľ Růžička, prišiel, ako sľúbil, obzrel miestom veľmi sa mu to páčilo a mal chuť zhotoviť krásny plán. A čo bolo najzvláštnejšie, moje predstavy a tie jeho úplne sa zhodovali. Ale - keby nebolo toho krátkeho slovíčka!
Ako viete z predošlého textu, dve tretiny toho stavebného miesta máme už zakúpené, tretia tretina patrí štyrom ľuďom a ešte teraz sa vyskytlo, že je tu nejaký piaty, nezvestný. Kde my toho nezvestného pôjdeme hľadať? A ten štvrtý si medzitým namyslel, že on nám svoju čiastku nepredá. Tak sme prišli k tomu presvedčeniu, že si naše dve čiastky pekne oddelíme a ohradíme a postavíme na nich, čo budeme môcť. Keď nebude "zámeček", bude "chalúpečka". Aj tá môže byť taká pekná, že sa do nej každý zaľúbi, ako do tej, čo majú deti...
Že by som vám radšej bola napísala, že už staviame, to mi uveríte, no veď aj taký list raz dostanete, až udrie tá Božia hodina. Oni tie Božie hodiny idú presne, nepochybia ani jednu sekundu.

November 1932
Náš "Domov bielych hláv" nesie už aj svoj zápis. Mnohí sa nad tým pozastavujú a akosi sa im to nevidí, ale my ten názov máme radi, hoci viem, že keď bude domov obývaný, pre skrátenie bude sa menovať len "Domov". Že vraj by sa to predsa len malo menovať "Starobinec" a ja nemyslím, že by sa v tom dome malo iba stonať. Skôr by mala platiť výpoveď: "V čas večera bude svetlo." Veď nie je len východ slnka pekný, krásny býva aj západ! Nie je milé len ráno, veľmi útulný býva aj podvečer. Keby ten náš domov mal byť len domovom biedy a hynutia, to by som vás veru nevyzývala, aby sme ho stavali...
Do konca tohto mesiaca budeme asi tak ďaleko hotoví, že nám zostane ešte toto: dlážky, zasklenie okien, kachle, záhrada vôkol domu. Napriek tomu otvorenie Domova, vlastne službu Pánovu, zasvätenie tohto nášho pomníka Božej všemohúcnosti a ľudskej lásky, musíme odslúžiť až na jar. Zatiaľ bude všetko suché a tak pripravené, aby sa vám to mohlo pekne predstaviť. Nádejam sa, že potom mnohí z tých, ktorí tak ochotne prispeli a ešte prispejú spoločne sa budú radovať z tej milosti, ktorú nám Pán činil a učinil.

Január 1933
Sestre B.Jehličkovej ďakujem zvlášť, že nás sestry podelila peknými knižôčkami. Ani "Domov bielych hláv" nezostal bez daru, prišla poduška peria a láskavý darca na Štedrý večer meral stôl pre dvanásť osôb. Do jednej izby máme sľúbené pokrovce. Nestalo sa tak, ako mi bolo sľubované. Mnoho ešte v budove zostalo nedokončené a musí počkať, až keď dá Pán dožiť sa jasného slniečka. A tak až vo februárovom čísle budem vám môcť oznámiť, či na Veľkú noc sa uskutoční otvorenie nášho Domova.

Marec 1933
A teraz leží pred nami tretia slávnosť a to bude "slávnosť viery"! Budovať domov pre striebrobiele hlavy ponúkol nám zasa On, ktorý povedal: "Líšky majú svoje skrýše a vtáctvo nebeské hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu!"...
Ak dieťa potrebuje, ay ho dakto prikryl plášťom lásky, desaťkrát viac to potrebuje starý človek... Ak je krásne postaviť ochrannú strechu ponad malé a slabé detské hlavičky, aby sa utužili k celoživotnej práci a bojom, predsa najslávnejšie je otvoriť domov starobe, kde by mohla pekne zomrieť a krásne odísť do nového života.
Nuž takýto domov staviame my a v ňom svieti nápis:
"Ak budeš veriť, uzrieš slávu Božiu!"
Dostala som dva návrhy, podľa ktorých by bolo lepšie, aby sme slávnosť otvorenia Domova odbavovali 1.mája. Tento deň je ustanovený ako štátny sviatok, umožní i ďalším, aby sa zúčastnili akonáhle ho predchádza nedeľa...
Nech láska a milosrdenstvo Boha zostane s vami aj s nami.
Do videnia privoláva vám vaša sestra Kristína Royová

Apríl 1933 Prosím, aby ste si dobre povšimli oznámenia na obálke a podľa neho jednali. Kto môže, no i ten kto nemôže prísť k otvoreniu nášho "Domova bielych hláv", nech nám to zavčasu oznámi. Vás to stojí len jednu karotku a mne tým veľmi dobre učiníte.
Srdečne si vás pozdravuje vaša v Pánu sestra Kristína Royová.

Máj - jún 1933
"Nepadlo ani jediné slovo, aby sa nebolo splnilo" (Joz 23,14). Tak môžeme smelo aj my povedať, ktorí sme s mnohými ťažkosťami a prekážkami konali prípravy k slávnosti otvorenia "Domova bielych hláv"...
Prišla nedeľa, bohatá na Slovo Božie. Začala modtlitebnou hodinou o 9..., riadenou našim predsedom br. Michalom Krúpom. O 10. bolo ako obvykle zhromaždenie. Slovom Božím slúžil tajomník spolku brat Ján Chorvát, nateraz riaditeľ mešť.školy v Púchove. Od 15. do 16. hod. odpoludnia smeli sme počúvať Slovo Božie od sestry Boženy Jehličkovej. Večerné evanjelizačné zhromaždenie poskytlo viacerým bratom a sestrám možnosť svedectva o milosti Božej...
Bolo to zvláštne zhromaždenie, zastúpená bola celá republika: Češi, Moravania, Slezáci i Slováci z blízkeho i ďalekého okolia... Keď sa k nim pripojili staroturanskí poslucháči, bol to zástup cez 2000 duší.
Musel byť rozdelený na dve časti, pretože náš spolkový sál naň ani z polovice nestačil. V sále kázal pán farár Jozef Roháček, v záhrade br. Kazateľ František Husák, brat Michal Roháček, evanjelista "Snahy" a novohradský evanjelista brat Samuel Činčurák.
Po skončení služieb Božích poberal sa tento zástup k "Domovu bielych hláv". Predok viedli speváci, za nimi tiahli sme my, budúce obyvateľky...
Po zaspievaní žalmu 146 "Hallelujah, .." prehovoril pán farár Jozef Roháček, prečítal Áronovské požehnanie a tak Slovom Božím a modlitbou zasvätil "Domov bielych hláv" službe Pánovej.
Pred hlavným vchodom stojaci brat staviteľ Fr. Růžička odovzdal kľúč toľkou láskou budovanej budovy br. Predsedovi M. Krúpovi, ktorý behom celej stavby stál mu činne po boku, nesúc celú ťarchu starostí a riadenia. Brat Krúpa veľmi vecnou, krátkou rečou oddal ten kľúč sestre Márii Kýškovej, ako budúcej riaditeľke "Domova bielych hláv", aby uviedla tri prvé starenky pod strechu tohoto "Domova". Ja som už dvorovým vchodom bola predišla, aby som ich mohla odovzdať a odovzdať im ich izbietky.
A potom prišiel ten celý veľký zástup, okrem tých, ktorí si boli už v nedeľu prezreli dom, celú budovu hlavným vchodom dovnútra a dvorom von. Vzdor tomu množstvu nepovstala žiadna tlačenica a jeden dobrý priateľ, ktorý má na tejto budove hodnú zásluhu, spravil poznámku, že sú tie schody dobre stavané, veď toľký zástup vydržali. Stojac v jedálni na stá účastníkom putujúcich budovou podala som ruku...
Od 14. do 15.hod bolo ešte jedno evanjleizačné zhromaždenie, pri ktorom naši moravskí hostia mali možnosť k radostnému svedectvu. Za tým ešte jedna spoločná svačina a nastalo lúčenie...
Ešte musím spomenúť, aby raňajky, obedy a večere mohli byť spoločné, o to sa láskavo postaral náš milý sused pán Gustáv Slezák. On nielen svoju peknú palotu nám dal k dispozícii, ale aj miestnosť, kde bolo možné podávať misy, a kde bolo možno umývať riad. Korunoval tým svoj záujem, ktorý od začiatku k tomu dielu dokazoval.
Tak teraz tento list píšem vám už v tom "zámečku". V utorok 2.mája som sa tam po prvýkrát vyspala a musím vám opísať dve pekné chvíločky.
Večer, keď už všetko všade stíchlo, stála som na balkóne, mesiačik sa na mňa díval, zastierajúc kedy tedy hanblivo tvár, a jedna hviezda vedľa neho svietila a dolu v ulici svietili elektrické lampy ako svätojánske mušky... V "Chalúpke", ktorá leží pod nohami "Zámečku" asi tridsať krokov od neho vzdialená, zhášali svetlá, znak, že moje malé i veľké deti poberali sa spať...
Tretieho mája zobudila som sa o 4.hod. ráno a zdalo sa mi to ako sen, že som už skutočne presťahovaná, že som už odišla z domu, skadiaľ ma moja matka i moje sestry predišli a že sa tam už viac nevrátim. Išla som sa podívať na balkón. A musím sa vám priznať, hoc za krátky čas budem mať sedemdesiattri rokov, to čo som tam videla, ešte som zo žiadneho domu na Starej Turej nevidela, hoci som sa šesťkrát sťahovala: Veľký kus neba a ako zore vstávali a ukazovali, kde sa vykotúli slniečko. Taký pohľad videla som raz na takzvanom "Holom vrchu" v Dúbrave. Nikdy predtým a nikde odvtedy. Naše mestečko ešte ticho spalo, aspoň v tejto ulici sa nič nepohlo, len vtáčatká začínali chválospevy.
Neďaleko stojí meštianska škola. Sedí ponad druhými chalúpkami ako kráľovná, kúsok ďalej vidno štíhlu vežu katolíckeho kostola a kto má ešte zdravé oči, vidí tri cintoríny a až ku stanici. Áno, krásny výhľad, ale najkrajšie je to šírošíre nebo, tá naša domovina, kde čaká nás mesto, ktorého staviteľom je Boh, ten Boh, ktorý sám i túto budovu postaviť umožnil a ktorému nech je naveky česť! Jemu vás odovzdáva vaša v láske verná sestra Kristína Royová.

Podrobná rozsiahla evidencia milodarov na Domov bielych hláv je tiež vedená na stránkach Večernice postupne od ročníka 1931 až po ročník 1945.

Domov bielych hláv je v súčasnosti jedinou zachovanou stavbou onoho zlatého štvoruholníka staroturianskej charity a ekumenizmu, kde patrila ešte tu spomínaná Chalúpka ako i Nemocnica a Útulňa.

Staroturanský spravodajca č. 5 - máj 2000, str. 10 gek (Gustáv Rumánek)
Staroturanský spravodajca č. 6 - jún 2000, str. 10 - 11 gek (Gustáv Rumánek)

Bývalý obecný dom

Budova bola postavená ako kasáreň, v ktorej bola umiestnená pohraničná finančná stráž. Dátum jej výstavby nepoznáme. Posádka mala i priestor na cvičenie v jazdení. Bol to priestor medzi katolíckym kostolom a bývalým mlynským potokom, kde teraz stojí budova novej katolíckej fary. Starší obyvatelia Starej Turej si často spomínali, že tomuto miestu ešte pred 1.svetovou vojnou hovorili "rajčura" ( z nem. Reitschule). Od roku 1715 bola v tejto budove filiálka novomestského tridsiatkového úradu. Tridsiatok bola daň, ktorá sa vyberala na mýte v hodnote 1/30 cez mýtnu čiaru prevážaného tovaru.
V rokoch 1772-73 bola v dome umiestnená vojenská nemocnica a v rokoch 1773 -75 tu bolo ubytovaných dvesto vojakov (všetko za Márie Terézie). V roku 1772 správa obce Starej Turej zakúpila túto pohraničnú kasáreň a pri nej ležiace panské maštale a prestavala ju na úradovne. Od tohto roku sa správa obce viedla na tomto "mestskom dome".
V jednej miestnosti bola od roku 1889 umiestnená prvá družstevná sporiteľňa v Starej Turej Pomocná pokladnica založená v roku 1871.
Keď v roku 1942 bola zbúraná budova regálu - bývalého pivovaru, na jej mieste bol postavený nový mestský dom (terajší mestský úrad), prestala sa budova používať pre správu obce.
V roku 1949 bola do budovy bývalého obecného domu presťahovaná Angora, úč. spoločnosť na spracovanie vlny angorských králikov. Neskôr Angora začala vyrábať priemyselnú vatu. Podnik prešiel viacerými premenovaniami.
Posledným užívateľom budovy bola Chirana n.p. v Starej Turej, ktorá tu mala odbytové oddelenie.

Staroturiansky spravodaj č.2 - február 1994, str. 1 Ivan H.

Objekt bývalého Obecného domu bol 13.augusta 1985 vyhlásený za kultúrnu pamiatku (por. číslo 126, číslo UZKP 2464/0).